"Čo sa stalo?" opýtala sa ma nedávno opatrne jedna známa, ktorú som stretol v meste, pri pohľade na čiernu stužku na mojej bunde.
"To je za mamu..."
"Ale veď je to už dva roky... a páska sa nosí za rodičov rok..." konštatuje lakonicky na moju stručnú odpoveď.
"No a?" kontrujem...
Keď som prišiel domov, vzal som do rúk malé nožničky a chcel som dať pásku predsa len dole. No potom som sa zháčil a zamyslel. Prečo vlastne? Kde je napísané, kto povedal, kto určil, ako dlho má človek nosiť tento symbol, ako dlho má dávať svetu najavo, že prišiel o niekoho drahého... Je to ale naozaj len znamenie okoliu? Alebo je to vlastná pripomienka straty niekoho veľmi blízkeho a milovaného...
Kedysi, ešte na základnej škole, nosila spolužiačka podobnú stužku tiež viac ako dva roky. A my sme si potajomky šuškali: "nosí to preto, aby bola zaujímavá, aby ju niekto ľutoval, aj učiteľov tým oblbuje, aby sa jej všeličo prepieklo...", tiež sme vedeli(?), že sa páska nosí rok. Zomrela jej mama. Nechápali sme, netušili, aké to je, čo prežíva, ako to bolí. Naše mamy boli mladé, veselé, plné života, zdravé... "Jej mama musela byť asi už dosť stará, keď zomrela..." mysleli sme si netušiac, že na to, aby sa zmenil život človeka i človek sám, stačí jediná sekunda, jediný okamih, jediná udalosť...
Obdobie mojich narodenín pre mňa navždy zostane obdobím, kedy odišla MAMA, človek môjmu srdcu najmilší a najdrahší. Tá, ktorá mi dala nielen život, ale starala sa o mňa každú sekundu môjho života, pripravila ma na všetko zlé i dobré, dala mi lásku a cit, pocit bezpečia, pohladenie, objatie i pokarhanie, tá ktorá mi dala všetko. Jediné, na čo ma nepripravila, bol jej vlastný odchod. Hovorí sa, že niet nič horšie, ako keď rodičia prežijú svoje dieťa. Nuž neviem a nemôžem posúdiť, ale kladiem si otázku, čo je horšie, než strata človeka, ktorý Vás nadovšetko miluje od A po Z, ktorý Vám obetuje celý vlastný život a potom odíde tak rýchlo a nečakane, že mu nestihnete ani za všetko poďakovať a povedať "Mami, milujem Ťa."
Nuž stalo sa to a mne je veľmi ľúto, že som to nehovoril mame častejšie. O to viac si to hovorím teraz a verím, že ma počuje. A určite sa často pousmeje nad tým, ako sa snažíme počínať si bez nej.
Pár mesiacov po pohrebe niekto zazvonil. Otvorím dvere a na prahu suseda. Poznáte to, taká tá síce milá a priateľská, ale zavše strašne zvedavá, ktorá Vás popoludní prekvapí na schodoch otázkou: "A kde tak ponociach, keď si sa vracal ráno o 3-tej..." Nestačíte sa čudovať, čo všetko registruje :-) Stojím oproti nej, namiesto pozdravu len nazrie ponad moje plece: "Kukám... máte celkom poriadok. Aj si varíte?" položila skôr rečnícku otázku, hrnúc sa do predsiene. "Ani nie, živíme sa Vifonkami a raz do týždňa chodia smetiari na 5-te poschodie priamo k nám" odpovedám podráždene. Moju odpoveď zrejme celkom nepochopila: "Šak keď bude treba, ja Vám sem tam navarím." Dosť ma to vtedy rozladilo.
Čas je dobrým lekárom a snaží sa hojiť rany na duši. Človek si uvedomí, že tento kolobeh neovplyvní a že treba žiť pre prítomnosť a budúcnosť, uchovajúc si krásne spomienky, úctu a obraz vo svojom vnútri. A časom začína vnímať a uvedomovať si, čo takáto strata naozaj predstavuje... Napríklad desiatky denných maličkostí, ktoré zastávala MAMA a ktoré ste buď ani nevnímali alebo pokladali za také samozrejmé ako dýchanie. Možno to znie ako banalita, ale viete si predstaviť, koľko trápenia a sĺz môže spôsobiť také obyčajné vianočné pečenie? To prvé bez mamy bolo presne také.
Na kredenci množstvo surovín na vianočné dobroty podľa maminých pred rokmi ručne napísaných lístočkov a jeden veľký otáznik: "čo s tým..."
Koľko prášku dať do práčky... "aviváž sa leje sem alebo sem...?"
Biela košeľa a žehlička v ruke: "bóóže, ako mám vyžehliť rukávy..."
detto: puky na "kostolných" nohaviciach
Vo vani kopa uhoriek zo záhradky: "brácho, nevieš, ako sa varí deko?"
Čím vyleštiť nábytok alebo vyumývať chladničku, aby nezapáchala...
"Nevieš, ako je po latinsky žila?" mama mala krížovkársky slovník v malíčku...
"Čo robila s tými kvetmi, že vydržali vo váze aj 2 týždne..."
Drobnosti, maličkosti, banalitky.... zlomok toho, čo robí mamu mamou a domov domovom.
Mami, neboj... za tie dva roky sme sa čo to naučili a zvládame to celkom dobre, nemusíš sa o nás báť. Tá sviečková síce nikdy nie je taká, ako tá Tvoja, aj džem je skôr med, ale jesť sa to dá :-) Stále na teba myslíme a milujeme Ťa. A ďakujeme.
Čierna stužka jatrí rany... vraj. Ja myslím, že nejatrí. Smútok a clivota tu bude ešte dlho, predlho... so stužkou i bez nej. Mne ale skôr pripomína všetko krásne, čo bolo a za čo som vďačný. Pri pohľade na ňu sa pousmejem a spomeniem si trebárs na to, ako sme "privátne" súťažili, kto skôr odpovie na súťažnú otázku v televíznom kvíze.
Kladiem si na záver otázku: ak budem takto premýšľať (a ja viem, že budem), tak tie malé nožničky asi už nikdy nevezmem do ruky, že? A tá páska na bunde ostane možno navždy... Nuž, je dosť možné, že ostane. No a?
