Film síce americký a teda mierne presladený, ale so scenárom takmer do detailu opisujúcim udalosti uplynulých viac ako 15 mesiacov v našej rodine.
Hneď na úvod celého filmového deja dopravná nehoda, kde mladý človek utrpí ťažký úraz hlavy, následné zranenie i mierne poškodenie mozgu, nejaký čas v kóme, prebratie sa, čiastočná strata pamäti, depresie, rehabilitácia, rekonvalescencia, trvalé následky, ďalšia operácia, opäť rekonvalescencia, súdne pojednávania... prvé, druhé, tretie...
Aby som bol objektívny - vo filme spôsobil nehodu opitý zhýčkaný sraľo, chránený bohatými rodičmi, ktorý narazil do iného auta; v našom prípade to bol nezodpovedný vodič auta, ktorý vošiel do protismeru a zrazil mladého človeka na bicykli.
Ďalej sa dej našej rodinnej ságy mierne odlišuje od tej filmovej.
1. etapa - prvé okamihy a dni po nehode
Brat leží na jednotke ARO, napojený na prístroje, v hlbokom bezvedomí. Vodič, ktorý ho zrazil sa v nemocnici neukázal ani po týždni. Ja to všetko vnímam ako zlý sen... Myslím len na brata, jeho stav je tak 50/50 - buď alebo... Vodiča nenávidím a nemôžem mu prísť na meno. Viem, kde býva, viem, ako sa volá, viem aj to, ako sa to celé zomlelo...
Po týždni u nás zazvoní. Aj s priateľkou.
"Dobrý deň, ja som ten, kto zrazil Vášho brata" podáva mi ruku a nenávisť vo mne sa mení na pocit, ktorý neviem dodnes presne definovať. Opýtal sa, ako sa brat má, ako to vyzerá... neopýtal sa, či ho k nemu pustia, nepovedal "je mi ľúto, čo sa stalo..." Chápem, že má strach, že sa bojí... čo ak zomrie... ale je to len jeho strach o seba samého alebo aj empatia a strach o niekoho, komu ublížil... neviem. Mám pocit, že skôr to prvé... nie som si istý. No zdá sa mi, že sa moja nenávisť mení na odpor k nemu.
2. etapa - asi 10 dní po nehode
Stále 50/50, 10 dní som takmer nespal a mám neopísateľný strach, čo keď... Od sestričky sa dozvedám, že tam bol ON... pozrieť sa, ako sa veci majú. Žeby predsa len záujem? Je tu človek, priateľ, kňaz, ktorý mi veľmi pomáha. Nenúti ma modliť sa, i keď sa v duchu stále modlím... (pokrytecky?) Človek sa vždy modlí, ak je niečo veľmi vážne... On mi ale pomáha skôr po ľudskej stránke a najmä - presviedča ma, že treba vedieť odpúšťať. Možno má pravdu... viem, že ju má, pretože nenávisť zožiera a nič nevyrieši. Ale nie je to vôbec jednoduché.
Snažím sa uvedomiť si, že aj ON - vodič, má výčitky svedomia, že určite nechcel spôsobiť to, čo sa stalo. Po pár dňoch sa opäť stretávame a cítim, ako sa nenávisť kamsi stráca. Podávam mu ruku, prehadzujeme pár slov a pýta sa, či môže prísť, keď sa brat preberie. "Áno" odpovedám a verím, že sa preberie. Čoskoro. Veď sa musí predsa prebrať, ešte určite nenastal jeho čas... Niekde v podvedomí mi stále hlavou krúži otázka, či je mu to skutočne ľúto, úprimne... očakávam jednoduché "Mrzí ma to..." alebo "Prepáč..." Očakávanie sa nenaplní.
3. etapa - 3 týždne po nehode
Brat sa prebral. Presunuli ho na izbu JIS. Je pri vedomí, vníma ale ešte stále je to na vážkach. Ešte nie je vyhraté a stať sa môže čokoľvek. Sedím pri jeho posteli, držím ho za ruku, som najšťastnejší človek na svete a aj keď viem, že mi ešte príliš nerozumie, melem od radosti piate cez deviate...
Vo dverách sa objavil vodič. Vyšiel som na chodbu... či môže ísť brata pozrieť. Súhlasím. Prichádza k posteli, brat mu podáva ruku a rozplače sa. Pre slzy nie je schopný slova, ON nevie, čo by povedal. Aj pre neho to musí byť nepríjemný pocit...Takmer bez slova odchádza. Neskôr sa dozvedám, že bratovi mu ho prišlo veľmi ľúto - že musí mať určite výčitky svedomia preto, čo sa stalo. Ja mu príliš nerozumiem. Ale je nie som asi taký dobrý vo svojej podstate ako môj brat. Chápem ho ale nerozumiem tomu.
Opäť som pri tej posteli, pri stisku ich rúk, pri prejave bratovej ľútosti a empatie očakával aspoň "prepáč." Márne.
4. etapa - oddelenie LDCH
Stav je zo dňa na deň lepší, rehabilitácia prebieha podľa plánu, zotavenie rýchlejšie, ako sme predpokladali, netrvá dlho a odchádzame konečne spoločne domov. Ja - veľký brat s obrovskou taškou plnou vecí a môj menší znovanarodený brat, o 20kg ľahší, s dvoma barlami, s vyholenou hlavou a s obrovskými depresiami a vedomím, že už nikdy nič nebude tak, ako bolo. Viem, že to chce čas a že to prejde, musíme byť trpezliví a bojovať. Obaja. Čudujem sa, že som nezinfarktoval. Za posledných pár týždňov sa ON ukazoval čoraz sporadickejšie. Pár pomarančov, džus, nezáväzná konverzácia...
Pár krát sme ho privítali u nás doma. Hlavné témy - odškodnenie, najlepšie mimosúdnym vyrovnaním, pokiaľ možno čo najskôr... aby mu vrátili vodičský preukaz a aby sa vyhol súdu.
"Je mi ľúto..." alebo "Prepáč..." ? - ani náhodou. Ale už si to tak neuvedomujem, som šťastný, že je brat doma a všetko ide k lepšiemu. To ostatné sa mi zdá nepodstatné.
5. etapa - depresie
Dozvedám sa o nich až neskôr. Viac ako rok po nehode. Nechcel ma zaťažovať ešte aj tým. A dozvedám sa, že boli veľké. Obrovské a neovládateľné. Dozvedám sa o jeho myšlienkach... na LDCH... že keby vtedy mohol... fyzicky mohol, vyskočí z balkóna. Som zdesený. Netušil som, že toto sú depresie, že dokážu takto človeka opantať... A mňa opäť ovládla nenávisť. Ale už len na chvíľu... keď mi to brat hovoril, bolo už všetko v poriadku. Všetko takmer ako pred tým... Takmer. No ja som ešte intenzívnejšie očakával JEHO empatiu, jedno jediné slovo... Ozval sa už len občas, telefonicky. Právne záležitosti.
6.etapa - súdne pojednávanie
Priebeh bol nepríjemný. Asi ako každý súd. Neťahovanie a hranie sa so slovíčkami. Tu ľudskosť ide bokom. Vrátane súcitu, empatie a asi aj ľútosti. ON sa cíti najskôr "čiastočne vinný" a potom "nevinný" - počujem z JEHO úst toto slovo a neverím vlastným ušiam. Zasiahne sudca:
"Ako vidíte s odstupom času to, čo sa stalo"
Z JEHO úst sa rynie slovo za slovom: "Cítim sa nevinný." Nepozrie sa na nás, bratovi do očí...
"Prejavujete ľútosť nad tým, čo sa stalo?"
Nekomentuje - využíva možnosť neodpovedať. Krátka prestávka v pojednávaní - asi 5 minút. Vraciame sa do súdnej siene, sudca vynáša verdikt: "V mene republiky..."
S bratom sa ešte chvíľu zdržíme, žiadame sudcu o potvrdenie účasti na pojednávaní; ten za NÍM volá: "Dohodnite sa vonku o odškodnení". Vychádzame konečne na chodbu. Obzeráme sa, pátrame očami.
JEHO niet. Stratil sa ako júnová ranná rosa. Odchádzame; je to za nami.
Späť na začiatok: KTO SOM?
Som človek, ktorý dokáže odpustiť, ktorý dokáže prestať nenávidieť? Neviem - možno áno...
Viem, že ma nenávisť zožierala, deprimovala ma a uberala síl. Preto chcem odpustiť a snáď sa mi to podarí. Ale nezabudnem nikdy! Nielen na ľudskú ľahostajnosť, ale ani na to, že existuje pár jednoduchých krátkych slov, ktoré môžu človeku veľmi pomôcť. Slov, ktoré sa treba naučiť hovoriť.
A nielen vtedy, keď stúpime v autobuse niekomu na nohu.
