To bolo krátke promo k filmu Krátká Dlouhá Cesta a bezprostredné pocity po prvom videní. Keď opadli emócie, zistil som, že by som nedokázal napísať dosť hodnotný príspevok o nenávisti, o nepochopiteľnosti a o dôvodoch prečo sa diali tieto „ľudstvá“. Veci hodné hlbšieho náhľadu, ako mi to môj náhľad dovoľuje. Preto možno spojím zdanlivo nespojiteľné a zájdem do problematiky kvality slovenských médií, čo mi umožňuje jedno ohnivko – hosť diskusie.
Po určitom čase som si pozrel Krátká Dlouhá Cesta aj po druhýkrát spolu s ďalšími študentmi a pedagógmi na našej katedre žurnalistiky. Diskusia po filme s protagonistom spomínaného dokumentu a známym slovenským publicistom pánom Eugenom Gindlom bola zaujímavá. Človek, ktorý rozpráva 12timi jazykmi, precestoval azda celý svet a má detailné vedomosti o problémoch zo všetkých jeho častí, vstúpil miestnosti plnej mladých žurnalistov a my sme po niekoľkých vetách pochopili, že máme pred sebou formát, kapacitu, možno aj vzor. Pán Gindl je predovšetkým uznávaný publicista, preto aj diskusia pomaly prešla z antisemitskej problematiky do problematiky médií. Šéfredaktori najväčších slovenských periodík tvrdia, že žurnalistika je dnes na takej dobrej úrovni, na akej ešte nebola. Považujem to za omyl, a nielen ja. Práve preto, že slovenská žurnalistika nemá viac výrazných osobností, Eugen Gindl ako svetlá výnimka bol intelektuálne a profesionálne príťažlivým zdrojom inšpirácie. Nehovorím, že je potrebné si osvojiť alebo súhlasiť so všetkými jeho názormi, dôležité je odniesť si z diskusie to podstatné, čo prezentoval a vyjadril.
Profesionalita a rozhľadenosť, snaha o globálne a dôsledné pochopenie problémov, zachytenie súvislostí, angažovanie sa na domácom mediálnom trhu. Všetky tieto vlastnosti, ktoré mnohokrát chýbajú súčasným tvorcom mediálnej hry na Slovensku.
Profesionalita a rozhľadenosť – na to možno vo väčšine médií zabudnúť. Prečo? Pretože súčasný globálny trend v redakciách je dosadzovanie do redaktorských pozícií študentov a mladých ľudí, ktorí nemajú dostatočný prehľad, informačné zázemie, dostatočné skúsenosti a pod. Mladí žurnalisti by mali pracovať po boku skúsených novinárov a učiť sa od nich, keďže práve skúsených novinárov je ako húb 20 rokov po daždi, tak mladí redaktori sa učia na vlastných chybách, nemajú mentorov, vzory a mnohí ani chuť.
Globálne pochopenie problémov a vzájomnej súvzťažnosti sa prejavuje nielen u mladých ľudí, ale najmä u tých, ktorým bolo pridelené právo na komentáre, glosy, vlastné stanoviská. Reflektovanie skutočností jednou stranou mince. Žalostne malá je aj snaha o investigatívnu prácu.
(Je pravda, že premiér sa rád naváža do žurnalistov, do idiotov. No jemu nevadí nedostatok objektívnych faktorov, ktoré som spomenul, ale kritika a pozeranie na prsty.)
Moja kritika do vlastných radov však vyzerá, že si s prepáčením seriem do vlastného hniezda, no ja sa iba snažím poukázať niekoľko fundamentálnych problémov. Tým najtriviálnejším ostáva štúdium žurnalistiky na Slovensku, ktoré je viac ako v žalostnom stave. Už iba rozdiel v štúdiu na Slovensku a v susednom Česku je neporovnateľný. Slovenské školstvo zaseknuté v osnovách spred ´89 je žalostné. Na rozdiel od Čechov, kde majú v osnovách zakomponovaná predmety ako získavanie grantov z EÚ, základy výskumu verejnej mienky, politická komunikácia atď. Široká vedomostná základňa by mala byť primárnou podmienkou kvalitnej generácie žurnalistov. Nie som zástancom toho, že štúdium žurnalistiky nemá zmysel (veď to študujem), ale v tomto nastavení je to vo výučbe zahrnutých pramálo už aj tak prastarých vedomostí, ktoré nemôžu študentovi postačiť, ale môžu dať základ – pre ďalšie štúdium, pre samovzdelávanie priamo na pracovisku alebo osobnostný rast.
Problémov je teda požehnane, už ich „len“ začať riešiť. Šancu začať reformou školstva sme si odpískli pred pár rokmi. Teraz musíme začať od strechy.
Záverom ďakujem pánovi Gindlovi za inšpiráciu a účasť na diskusii.
