Príčiny Rusko-Gruzínskeho konfliktu a neschopnosť EU a NATO

Zamerajme sa na postoj zahraničnú politiku Ruska voči separatistickým regiónom. Rusko sa všemožne bráni uznaniu nezávislosti pre Kosovo, avšak ako vidíme neskôr pri Abcházsku a Južnom Osetsku sa správa až príliš benevolentne. Nerešpektovanie obchodného embarga, ktoré bolo uvalené na oba regióny je iba začiatok.
Abcházsko využíva navonok vykonštruovanú skutočnosť, že Gruzínsko neplní dosť konštruktívne opatrenia, ktoré by navzájom podporili spoluprácu, vytvárajú sa tu organizované separatistické skupiny.
Do hry prichádza nový faktor. Gruzínsko sa snaží stať kandidátom na členstvo v NATO. Spojené štáty síce lobujú za, proti sú však európske veľmoci ako Francúzsko a Nemecko. Konečný výsledok je pre Gruzínsko nepriaznivý. Avšak Putin sa zľakne, že strategické postavenie Gruzínska a Ukrajiny v spojení s NATO, prinesie obrovskú výhodu do rúk jeho fiktívnym „západným nepriateľom“. V polovici apríla sa teda Rusko rozhodne oficiálne posilniť spoluprácu s regiónmi, ktoré sa snažili osamostatniť a to v obchodnom styku, kultúre a najmä v zmysle „ochrany Rusov“, ktorí žijú na tomto území. To hneď logicky vyvoláva vlnu odporu západných krajín.

1. mája do Abcházska prichádza okolo 2000 ruských vojakov, napriek protestom zo strany Gruzínska a NATO. To je však ešte v medziach medzinárodných dohôd.
Začína sa strategická príprava na vojnu, Rusko sa snaží vyprovokovať Gruzínsko, zatiaľ čo Gruzínsko sa snaží od EU a NATO, aby podnikli konkrétne kroky. Abcházske separatistické jednotky zostrelili už tri Gruzínske bezpilotné špionážne lietadlá, niekoľko stoviek ruských vojakov je v Južnom Osetsku a Gruzínsko márne čaká na svojho spasiteľa.
V Rusku sa medzičasom stáva novým prezidentom Dmitrij Medvedev, ktorý však ostáva pod tieňom premiéra Putina, tak ako jeho zahraničná politika. Predstavitelia EU sa dušujú, že chcú byť viac zahrnutý do tohto problému, no ostáva iba pri slovách. Začínajú prvé prestrelky medzi Južným Osetskom a Gruzínskom. USA vyzýva Rusko na stiahnutie jednotiek z regiónu a Gruzínsko, aby sa vyvarovalo otvorenej vojny.
V auguste 2008 sa začína otvorená vojna medzi Gruzínskom a Ruskom. Desaťtisíce vojakov, státisíce utečencov, nespočetné množstvo tých, ktorí nemajú kam, za kým a už ani prečo ísť.
Zhrňme si teda základné fakty. Niekto sa snaží naštrbiť labilnú pseudosymbiózu v Európe, ktorá bola natoľko narušená, že pred niekoľkými rokmi takmer skončila katastrofou, našťastie ju dnes môžeme nazývať studená vojna. Bolo štartovacím motorom Kosovo? Nie. Kosovo je zámienka Ruska, aby si zaistilo strategické body. USA to robí pozvoľne v susednom Česku a Poľsku, Rusko má na to svoje staré dobré spôsoby jednania. Ale bohužiaľ tento výsmech do tváre západu sa podaril Rusom vynikajúco. Prečo? Pretože predstavitelia jednotlivých európskych krajín veľa rozprávali a nič nekonali. Putin sa mohol v pokoji smiať, lebo vedel, že NATO nebude riskovať kvôli Gruzínsku tretiu svetovú vojnu a EU a NATO neskoro pochopili, že prizeranie sa a posielanie humanitárnej pomoci je len veľmi slabá náplasť pre tých, ktorým zničila vojna život. Únia spolu s Alianciou by mali byť schopné zabrániť konfliktom už v zárodku, nie sa prizerať a hromžiť, keď už je neskoro.