Imperatív, ktorého sa neviem zbaviť, od kedy som začul hríboviny na účet Rúfusa, znie: „Prečo som nepočul ani jedno kritické vyjadrenie Hríba k Rúfusovi počas jeho života?“ Na túto otázku si predsa môže každý odpovedať sám.
Štefan Hríb sa s obľubou stavia do úlohy morálnej autority. Nevadí mu, že človeka, ktorý narozdiel od neho niečo v živote dokázal, v deň jeho pohrebu verejne odsudzuje. Povedzme si však najzarážajúcejšiu pravdu – na základe čoho?! Na základe vágnej a nepodloženej informácie, ktorú získal spôsobom – „jedna pani povedala“. Keď sa už tento človek považuje za novinára, tak by mohol mať v sebe toľko chochmesu a informácie si overil aspoň z jedného zdroja. Tento fakt mu však nebráni vyčítať Rúfusovi jeho morálne povinnosti: „Mlčal o tom tak, ako o zločinoch komunizmu, a to morálna autorita nesmie.“
Spôsob jeho ospravedlnenia je rovnako úsmevný: „Keďže viacerí iní ľudia tvrdia, že Rúfus členom KSČ nebol, beriem vinu na seba.“ Čiže miera Hríbových tvrdení je podložená vyjadreniami ako: „viacerí ľudia tvrdia“ či „na moje prekvapenie mi opakovane povedala“. Nehovoriac o tom, že Hríb ešte s obľubou písal ako fakt, že Rúfus a minulý režim sú tienisté stránky jeho života. Nechcem odsudzovať jeho novinárske schopnosti, ale keď o rok bude hľadať žurnalistika nového vedúceho katedry, dúfam, že sa hlásiť nebude.
Aspoň základy žurnalistickej tvorby Hríb zvláda. Ak totiž máme niečo na srdci a nechceme, aby to vyzeralo, že si robíme selfpromo, obabreme systém a naše slová vložíme do úst napríklad Petra Bálika, Lucie Piussi alebo Petra Zajaca. Tento systém žurnalistického alibizmu, ktorý sa využíva často v rôznych formách sa dá urobiť úplne nenápadne. Ale čo dokázal Hríb v svojom editoriale z 9. februára bolo už tragikomické.
Citujem: „Milan Rúfus bol možno zaujímavý básnik (ak nešlo o gýč ako mi sprisahanecky vravia niektorí umelci)…“ Túto vetu považujem za vrchol Hríbovej tvorby! Ak túto vetu nenapísal v delíriu alebo pod vplyvom veľmi ťažkých drog, tak ho môžem iba úprimne ľutovať. To je akoby som napísal, že: „Jeden kamarát mi sprisahanecky navrával, že Hríb je homosexuál.“
Skrývať sa za anonymitu, používať tvrdenia, ktoré nemá absolútne podložené, urážať, keď sa to nehodí. Je to cool, vravia si decká, ktoré si kúpia týždeň a majú pocit, že sú na špičke intelektuálneho sveta. Hádam z toho vyrastie/ú.
Kušnierika škrie, že Rúfus v jednom z mála rozhovorov, ktoré dal v deväťdesiatych rokoch médiám, povedal, že „má k svojmu poslaniu bližšie vtedy, keď mlčí, než vtedy, keď hovorí.“ Neviem, či naozaj je Kušnierik taký nechápavý alebo to iba hrá, aby udržal krok s kolegom. Myslím, že to je priama otázka na morálnu autoritu Štefana. Je z pohľadu básnika morálne bojovať hlasno proti režimu a dostať sa za chvíľu na pár rokov do chládku alebo je morálne sa odmlčať v nepriaznivých časoch a potom publikovať pravdu aspoň medzi riadkami a dodávať nádej a povzbudenie všetkým. Fakt, že Básnik má postihnutú dcéru a že by bolo z jeho strany absolútne nezodpovedné sa nechať utopiť režimom je ďalšia vec, ktorá sa s ľahkosťou opomína.
Písal by som ešte viac, ako Števo spája Modlitbičky s mečiarizmom, čo sú dve nespojiteľné samostatné entity a pod., ale asi to nemá zmysel. Hríb predsa potrebuje na svoj rast teplo, vlhko a publikum.
