Ako som tak kráčal v ústrety dverám do jedného miestneho baru,narazil som na svoju starú dobrú kamarátku Pinku (ani nie tak starú -ako dobrú:). Keď som jej pomohol vstať po tom náraze, všimol som si, žeto nie je nikto iný ako ona.
"No ahoj Pinki! Prepáč, fakt som ťa nevidel."
"Avoj! Nevadí, stáva sa," usmiala sa na mňa a oprášila sa.
"No ako sa máš, pani herečka?"
"No, no, no! Tak aby si bol v obraze, tak momentálne som baletka..."
Možno chcela ešte niečo povedať, ale ja som jej nedal možnosť,pretože som vybuchol hurónskym smiechom. Naozaj som nevedel prestať.Pinka nie je typ dievčaťa, na ktoré keď sa pozriete, viete si jupredstaviť ako cupitká na špičkách. Keď som sa na ňu pozrel, na chvíľusom sa prestal smiať.
"Čo sa smeješ? Hm? Niečo sa ti nezdá?"
"A to akože v akom baletnom predstavení vystupuješ?"
"V Labuťom jazere..."
Opäť som sa nemohol premáhať a nepríčetne som vybuchol smiechom. A cez slzy od smiechu som sa jej pýtal:
"To akože všetky labute dostali vtáčiu chrípku?"
Pinka bez mihnutia oka odpovedala: "Áno!"
Ale to sme už nevydržali obaja a rehotali sme sa, že sa na nászačali pozerať ľudia naokolo. Vždy keď sa stretneme je to neuveriteľnázábava a smiechu nikdy nie je dosť. Tak sme sedeli v tom bare,popíjali, smiali sa a čas pokročil. Ani neviem ako sme sa ocitli predjej bytom. Otvorila dvere a ja som ostal stáť na prahu. Otvorila ajdvere do svojej izby a zvliekla si zo seba sveter a žmurkla na mňa. Jasom sa však ani nepohol. Vtom sa Pinka neuveriteľne nahlas začalarehotať. Pozrel som spýtavo na ňu a ona so smiechom povedala:
"Aj ty máš tú vtáčiu chrípku?" a pozrela mi medzi nohy.
Čo povedať na záver? Azda, že aspoň viete ako to je s tou našou vtáčou chrípkou a baletom.
