Po chvíli hľadania sa dostávame do budovy, kdesa koná akcia. Vojdeme do miestnosti, nášmu veku je najbližšie nepokojnečakajúca reportérka STV sediaca pri dverách snažiaca sa odchytiť niekohozaujímavého na rozhovor. Inak je vekový priemer osadenstva na 50 rokov. Sadnemesi a započúvame sa do slov nemeckého prekladateľa, ktorý sa nám lámanouslovenčinou snaží vysvetliť, aké zaujímavé, obohacujúce a zároveňkomplikované bolo prekladanie tak špecifického básnického zjavenia akým jeMilan Rúfus. Prišli sme práve v polovici celého stretnutia. Obzerám sadookola a rozpoznávam Richtera, Zambora a pár ďalších excelentnýchľudí z tejto oblasti. Nikde však nevidím oslávenca dnešného večera, ktorýsa prebásnil k osemdesiatke. Asi na mne vidieť moje sklamanie, lebo sa kumne nahýna vedľa sediaci pán a hovorí mi: „Dôjde po prestávke, nebojtesa,“ a usmeje sa. Číta mi myšlienky a tak mu s údivom ďakujem.Po krátkej prestávke nasleduje prekladateľka z Českej republiky, ktorúuprostred jej výstupu preruší vrava, otvárajú sa dvere a vstupuje človek,na ktorého všetci iba zbožne vzhliadame.
Do miestnosti vchádza človek, ktorý sapodopiera barlou a usmieva sa a zdraví všetkých naokolo. Prichádza ajs rodinou Magdou a Zuzkou. Urobí prvý krok a všetci stojímea tlieskame a tešíme sa. Ja sa teším, úplne tak ako keď som bol malýa prišiel Ježiško a videl som darčeky pod stromčekom. Všetci hozdravia, má tu veľa známych, priateľov, obdivovateľov a prekladateľov (z Nemecka, Španielska, Švédska, Číny, Maďarska, Česka)a všetci sa pozeráme naňho. Ako na symbol, symbol hodnôt a svedomiakaždého z nás. Po skončení referátu, ktorý prerušil, poprosí o slovo,hoci mal hovoriť až na konci, teším sa, že ho budem počuť už teraz.
Najprv vyberie reč, ktorú si pripravila začne čítať. Číta pomaly. Hovorí o tom, že vzdialenosť je lenrelatívna, že človek z Thai-wanu mu prišiel odovzdať cenu, že vzdialenosťnie je kategóriu priestoru, pretože aj ľudia tak vzdialení si môžu byť blízki.Potom nechá papier papierom a hovorí ďalej. Visím na končeku každéhoslova, ktorý z neho vyjde. Zatínam zuby a pregĺgam slinya snažím sa ostať pokojný, dojíma ma ten človek. Jeho životná pokora,ktorá vychádza z každej jeho básne. Jeho život. On.
Nakoniec odíde a odchádzame aj my.A vo mne zostáva ten pocit. Nekonečný pocit. Pocit, že to bolo niečo mimomňa, mimo tento svet. Tento človek má srdce, ktoré je naplnené pokoroua fascinujúcou oddanosťou službe. Službe nám všetkým. Boh Vás žehnaj, akopožehnal Boh nás všetkých prostredníctvom Vás. Ďakujem.
