Venované našim drahým SBSkárom

Máme krásny večer, ja a moji traja spolubývajúci/kamaráti sa zavrieme do izby, do stredu izby dáme stôl, rozložíme žetóny, karty a ideme hrať poker. Ako vraví Kubo: „Poxes Texas Holdem Masaker.“ Zapneme si do „podmazu“ hudbu, rozprávame sa a hráme karty. Občas niekto niečo „zahlodí“, tak sa rehoceme a užívame si chvíle voľna.

Po niekoľkých minútach niekto klope na dvere. Zdvihnem sa a otváram dvere s pokojom mysliac si, že je to nejaký kamarát. Ale, hej bisťu, situácia je komplikovanejšia. Vo dverách nám stoja dvaja urastení mládenci, švárni to junáci a na tvárach im badať nejaké zajačie úmysly. Tak s nimi začnem hneď z mosta do prosta, či ako sa to hovorí: „Nuž krásni chlapci a čože by ste radi?“ Na čo hneď ako po papuli dostávam odpoveď známu v našich končinách a vo všeobecnosti bezprízorne obľúbenú: „Vaše preukazy poprosím a všetkých.“ (Ej cijeho!) Ale som sa ľakol! Ani oni sa s tým nebabrú šuhajkovia. Obzriem sa za seba a tam už vidím ako sa v družine našej nejednému valaška vo vačku otvára, tak len mávnem smerom k ostatným a meno im zavelím, nechajte tak chlapi valašky, nestoja vám za to.
Keď sme tak dobre začali pokúšam sa s nimi nadviazať duchaplný rozhovor: „Chlapi a čože sme vám urobili, že nám identitu vziať idete?“ Jeden z nich, v družine zvaný Kaifáš, odrazu prehovorí: „Mali ste nahlas pustenú hudbu!“ Kebyže povie Budhu, tak nenamietam, ale hudbu sme ledva my počuli, tak iba krútim hlavou, spoza mňa na nich zvodne pozerá náš Emo ematý, veď švárny sú, aj pekné bundičky vyfasovali, tak naozaj, len zahryznúť sa, takí sú rozkošní.
Medzičasom sa tvária, akože sme zlí chlapci a robia na nás bububu, ale my ich už poznáme a vieme, že oni sú v podstate samá dobrota. (Len poľúbiť azda.) No každopádne berú nám preukazy a nepomáhajú prosby, ani fakt, že hudbu počuť mohli pol metra od našich dvier a občasný smiech na meter od nich. Akoby srdce nemali. Aj sme rukami zalomili, aj ich vyprevadili, aj šatôčkou zamávali.

Odišli a my na seba pozeráme ako na zjavenie a nechápavo krútime hlavami, rozoberáme situáciu, no nijak raz nám to nedáva zmysel. Povzdychnem si a dodávam: „Hlavne, že došli, veď oni si už zámienku nájdu, len aby nás vidieť mohli, beťári! Sú to papľuhovia, bitang jeden väčší ako druhý, ale nedáme na nich dopustiť. Veď sú to naši parobkovia."