Ako (pravidelne) prestať fajčiť:)

Je to len môj krátky príbeh o tom, čo mi robí v živote niekedy celkom pekný problém, ale s fajčením mám aj vtipné zážitky. Nechem, aby ste si mysleli, že mi je to jedno, či fajčím alebo nie, ani mojim blízkym to jedno nie je a nechcem, aby mi to raz bolo ukradnuté. Nechcem fajčiť, ale jednoducho - stáva sa. Moje súkromné dejiny fajčenia: V trinástich som bol ako väčšina detí viac zvedavých ako uvažujúcich a tak som dedkovi raz za čas ukradol nejakú tú cigaretu. Bolo to na chate, tam som akosi vždy mal chuť zafajčiť si. S cigaretou som potom bežal na strechu, kde som si ju pôžitkársky vychutnával - moje prvé potiahnutia. Dedko si to nikdy nevšimol, fajčil veľa, možno preto to bolo pre mňa od detstva také príťažlivé. Fajčenie ako pôžitkársky rituál.Fajčenie ako veda vs. zážitky: Ja som s toho nikdy vedu nerobil, nejako sa to stalo pre mňa bežné a normálne ako každá vec, no časom prišli problémy. Prvá osoba, ktorá z fajčenia urobila vedu, bola moja mamka. Mal som štrnásť a zabudol som si cigarety v bunde, ktorú mi práve chcela vyprať. Keď ich našla, hneď si ma zavolala a opýtala sa ma, čo robia v mojej bunde cigarety. Moja odpoveď zodpovedala môjmu veku: "Ale vieš mami, boli sme s kamarátmi na chvíľu v meste a tam sme sa poskladali na cigarety a ja som si ich musel nechcať..." Hanba, strašná hanba ako som vtedy klamal - čo mi sily stačili. Zabudlo sa na to, no o krátky čas sa to zopakovalo a zanedlho som sa z toho, už nemohol vyvliecť. Neskôr sa stalo, že mamke to vadilo menej ako niektoré iné fakty o mne, ktoré nechcem rozpitvávať, takže som dostal pocit, že jej to nevadí, dokonca, že ma v tom podporuje.Ďalšou ženou v mojom živote, ktorej to vadilo (podotýkam - aj vadí:), je moja priateľka. Som strašne rád, že ju mám a že jej to vadí, pretože bez tejto zásadnej motivácie by to mohlo dopadnúť inak. Chýba mi tá jej zásadovoť - keď nie tak nie. Občas si síce zafajčím, ale je to lepšie ako to bolo, keď som fajčil denne krabičku "dvaciek". Niekoľkokrát sa mi podarilo prestať aj na mesiac či raz na päť. Stále je však vo mne niečo, čo mi povie: "Veď to je v pohode, blá...máš na to chuť..." Problém je v tom, že to je naozaj pravda, ja na tú cigaretu chuť mám. Je to pre mňa zážitok. Mám mnoho zážitkov, ktoré sú spojené s fajčením (ako mnoho mladých ľudí). Fajčenie v škole na streche, doma na balkóne, keď to bolo ešte hazardné, hockde, hlavne, že to malo ten náboj - nemal by si, ale predsa...Niečo som však zamlčal. Keď niečo robím, tak to stojí za to, platí to najmä pri fajčení. Keď sa rozbehnem, neviem sa zastaviť.Fajčenie je zvláštna vec - niektorí to milujú, iní nenávidia. Neviem sa nejako zaradiť. Asi ani nie je treba. Chcel som sa s vami len podeliť...Možno netreba hľadať problémy tam, kde nie sú. Idem na balkón, ak vám to nebude vadiť, dnu v byte zo zásady neprestávam...