Potlesk hlupákov
- Ani sme sa netrápili veľa
a došlo aj na učiteľa.
Odučil si svoje štyri hodiny
a každú chvíľu mal dáke prázdniny.
Ako ja, úradník, sedím v úrade,
on bude sedieť v kabinete,
kontrolu mu spravím v plnej paráde,
ako rozjíma o holej - vete.
Ja nepracujem na zacenganie,
on si už zvykol na povel,
nemám o tejto práci ani zdanie,
no zákon mojim túžbam vyhovel.
Konečne!
Už budeš učiteľ pekne sedieť v škole,
po práci s deťmi, krásne do štvrtej
a liečiť si svoje - moje bôle
a snívať o skorej maske posmrtnej.
Ak sa Ti nepáči, tak choď!
Tí, čo sa písať nenaučili,
po uliciach chodia a úradoch práce
a radi by národ mučili.
Uteč učiteľ! Si nepotrebný!
Mne stačí minimum pedagóga,
som úradník, leňoch, či pán prevelebný
a vždy vytiahnem tie správne logá.
Učiteľ môj, kam sa derieš?
Ja - nedouk, pod krkom Ťa zvieram,
za moje známky v hárku, ma riadne s...
Ešte slovo a si dodýchal.
Dnes Ťa mám v hrsti
a viem už robiť súčty,
bezhlavo Ti pôjdem proti srsti
a vyrovnám si s tebou všetky účty.
Ach, Ty môj biedny učiteľ.
Ako keď dieťa od vrtochov fiká,
tak mne škola leží v žalúdku,
nepoznám učiteľské špecifiká,
však hlúposť, ma hladká po pupku. -
