Moderátor: Milí priatelia, vítame vás na dnešnom stretnutí s vynikajúcim moderátorom a tvorcom televíznej relácie Pod lampou Štefanom Hríbom. Nebude to stretnutie s odborníkmi o politike, ale s vami, občanmi, kde sa trošku vymenia úlohy. Štefan Hríb sa tu dnes nebude nikoho na nič pýtať, ale bude odpovedať na vaše zvedavé otázky.
Privítajte, prosím, Štefana Hríba a jeho kolegu Kušnierika potleskom a aj takto mu poprajte všetko najlepšie k jeho dnešným narodeninám.
Potlesk.
(Parafrázované. Kto by si to po 6-tich rokoch pamätal doslovne?)
Štefan Hríb sa ani nepoďakoval a začal. „Nevoľte SMER." (Toto je ale presný citát.) a ešte potom niečo krátko splietal o slobodnej mediálnej tvorbe a slobode jej tvorcov.
Ani moderátor, ani Hríb a ani Kušnierik nemohli tušiť, že v miestnosti sedí škodná, teda ja, pripravená pohrať sa trošku s neprekonateľným a nenahraditeľným pánom Hríbom. A ako sa vraví, že náhoda praje pripraveným, tak ja som pripravený bol. Mal som asi tridsať kópií listu Hríbová dymiaca Lampa a 7 kusov CD-čiek Také dačo dokáže len farár.
Náhoda nenechala na seba dlho čakať. Moderátor položil Hríbovi nejakú zahrievaciu otázku, ktorú som ani vôbec nevnímal ako aj Hríbovú odpoveď. Potom prišiel na rad prvý občiansky zvedavec. Asi po piatom som sa prihlásil aj ja. Podali mi mikrofón.
Ja: Pán Hríb, v úvode ste niečo spomínali o slobode mediálnej tvorby a slobode tvorcov. Myslíte, že vy sám o sebe ste slobodný mediálny tvorca?
Hríb: To ako mám tomu rozumieť?
Ja: Tak, ako som sa pýtal. Myslíte si to, alebo si to nemyslíte?
Hríb: Nerozumiem tomu síce celkom dobre, ale myslím si to.
Dočkal som sa odpovede a keďže pán Hríb sa snažil robiť veľmi dôležitým, vyžiadal, či vyprosil, som si právo ešte jednej otázky, veď mikrofón som mal ešte stále v ruke.
Ja: Pán Hríb, vy nerozumiete mnohým iným a dôležitejším veciam, tak sa nečudujem, že nerozumiete celkom jednoduchej otázke. Preto ju ešte pre vás zjednoduším. Ste slobodný mediálny tvorca?
Hríb: Tak tomu už vôbec nerozumiem. To nie je to isté?
Ja: Možno je, možno nie. Skúste odpovedať, aj keď možno nerozumiete.
Hríb: Nuž, keď trváte. Som slobodný mediálny tvorca.
Ja: Tak prečo ste dnes začínali tým, že „NEVOĽTE SMER"? Necítite vo svojich odpovediach značnú - principiálnu protirečivosť? Ak by ste boli slobodný mediálny tvorca, tak už na prvú by ste odpovedali „Ja si to nemyslím, ja to viem, že som slobodný mediálny tvorca." Ako chcete, ale nemusíte mi odpovedať, aby som nechal priestor aj iným.
Od tohto momentu Štefan Hríb zneistel. Po každej zodpovedanej otázke poškuľoval po mne, či si náhodou neprosím mikrofón a ja som sa v myšlienkach na ňom zabával. Priznám sa, že ani som veľmi nesledoval otázky a Hríbové odpovede. V tej zábave ma zrazu vyrušilo, či prebudilo slovo „zázrak", ktorým operoval v nejakej odpovedi. To slovo sa stalo impulzom, aby som si ešte raz vyprosil mikrofón a okrem toho si ešte raz Štefana Hríba vychutnal. Aj v nekvalitnom osvetlení miestnosti bolo očividné, že Hríb zbledol.
Ja: Pán Hríb, v niektorej z odpovedí ste sa odvolávali na zázrak. Môžem sa opýtať, či veríte na zázraky? Stačí krátko. Áno alebo nie, aby sme nezdržiavali.
Nenáročná otázka naliala Hríbovi krv do žíl a vyblednutá tvár začala naspäť chytať farbu.
Hríb: Áno, verím na zázraky.
Rozhodne, s úľavou a zrejme aj s pocitom nehroziaceho nebezpečenstva predniesol hosť večera - Štefan Hríb.
Ja: Takže, ak by sa tu teraz stal zázrak, tak nebudete vôbec nič namietať? Dobre som porozumel?
Hríb: Samozrejme, veď ja mám zázraky rád. Zázraky sa dejú, sú krásne....
Skoro až s nechutným úškľabkom na tvári a s predstavou ako mi všetko vrátil, mi nahral na smeč. (Bola to ďalšia náhoda tohto dňa pre toho istého pripraveného.) Zdvihol som sa z fotela, zobral do rúk kópie listu Hríbová dymiaca lampa, jeden list oddelil a položil na fotel. Keďže sme sedeli v prvom rade, urobil som obrat k ostatným prítomným sediacim za mnou a asi tridsať kópií tohto listu sa vzduchom rozletelo do pléna asi 50 - ľudí.
Miestnosť na chvíľu ovládol zmätok. Ľudia sa jeden cez druhého naťahovali a predbiehali sa v snahe dostať sa aspoň k jednej kópii. Každý bol zvedavý, čo to a čo v tom je. Tí, ktorí si list rýchlo prečítali, začali sa obracať otázkami na mňa a zo Štefana Hríba sa stal iba divák. Pri tej príležitosti som prítomným rozdal aj už spomínané CD-čká a posledné dostal pán Kušnierik. Posledný list, ktorý ešte ležal na foteli putoval na stôl pred Štefanom Hríbom, aby nemal pocit, že tu sa niečo rieši o ňom a bez neho.
Od teraz, tento super moderátor, nebol schopný vykoktať zo seba jednu súvislú vetu, nie to ešte súvetie, či ucelenú myšlienkovú konštrukciu.
Po chvíli sa ozval znova moderátor programu, ktorý chcel vzniknuté fau pax a skutočnosť, že im ktosi (ja) nabúral scenár, ktorý vôbec nemali, zakryť monológom o kolujúcom ANONYMNOM liste. To nemohlo zostať bez mojej reakcie. Na moje prekvapenie ešte aj mikrofón mi znova dali.
Ja: Chcem poprosiť, aby ste mi dovolili niečo vysvetli. Tu nekoluje žiaden anonymný list. Ten list som tu rozdal ja. Mám svoju tvár, svoje meno a každý prítomný vie, že nebol to nikto iný. Je to list, ktorý dostal pán Hríb už viac ako pred rokom a ani sa neunúval naň reagovať. Ako som povedal, mám svoje meno a priezvisko. Predstavil som sa a ozvali sa ďalšie otázky z hľadiska. Som autor knihy, ktorá je v liste spomínaná a pri jej názve je uvedené presne to meno, ktorým som sa predstavil. O anonymite tu nemôže byť reč.
Na ponuku moderátora na vyjadrenie Štefan Hríb ešte skúšal čosi také, že on si akosi nepamätá a že zrejme žiadnu knihu a list nedostal.
Toto Hríbové divadlo už nevydržal autor a odosielateľ tohto listu, postavil sa a zakontroval. „Pán Hríb, ten list spolu s knihou som vám poslal ja osobne na adresu vašej relácie v STV, doporučene a do vlastných rúk. Keďže sa mi nevrátila, museli ste ju prevziať vy osobne. Neklamte."
To posledné slovo bolo pre mňa ako balzam. Ktosi verejne, asi pred päťdesiatimi ľuďmi usvedčil manipulátora, exhibionistu a narcisa - Štefana Hríba z klamstva. Keďže sa Štefan Hríb až do konca zo šoku spôsobeného poznaním, že on nemá vždy pravdu, nespamätal, ešte som mu doprial pohľad na výtlačok knihy, ktorý som chcel darovať jednej známej. O túto knihu išlo, pán Hríb. Natiahol ruky ku knihe, ako by ju chcel zobrať.
Nie, pán Hríb, vy ste už jednu knihu dostali, odznela moja poznámka a skoro s hnusom som sa od neho odvrátil.
Pokračovanie príbehu?
Strana 50 - 57 Tradičné kresťanské hodnoty 2 - STOPÁR, Eko-konzult Bratislava 2008, autor Michal Holováč
