BOH JE VŠADE!
Začínam opisovať zo slovníka.
Všade – zám. vymedz. prísl. označ. súhrnu všetkých miest al. smerov; na každom mieste; na, po každé miesto; všadiaľ... A potom príklady: mať všade oči; musí byť všade; vždy a všade za každých okolností;
Ale aj z hľadiska matematiky, výrokovej logiky a logiky všeobecne, všade je všeobecný kvantifikátor, ktorý platí absolútne, teda bez výnimky.
Takže, kde všade by tu ten boh mohol byť?
V heroíne? V pervitíne? V alkohole? (Veď víno je vraj krv božia.) V pekelnom ohni pod kotlom, v ktorom sa smažia dušičky hriešnikov? V ejakuláte? V exkrementoch živočíchov? V smrtiacom jede USA väzníc pri vykonaní trestu smrti? V gilotíne? V konopnom lane na šibenici? V sekere kata? Aby som nezabudol, v plameni inkvizičnej vatry? V strelách z nábojov popravčej čaty? Je aj v slnečnej erupcii a plazme? Je aj v leteckých motoroch bombardérov NATO? Je aj v mozgu G. W. Busha? A čo v komínoch 100 rokov pod vodou ležiaceho Titaniku? Alebo v atómových hlaviciach balistických striel? A čo v žuvačke? Alebo smradľavej rope? A v suchom a mokrom z nosa? Aj v bioplyne, ktorý niekedy neudržíme a urobíme si hanbu? Je milujúci boh aj v injekčnej ihle narkomana? Aj v myšlienkach úkladného a mnohonásobného vraha? Je v penise? V obrezanom, či neobrezanom? Je v blesku, ktorý napr. zasiahol človeka, či zapálil ľuďom strechu nad hlavou? A čo tak v mrcine zdochnutého zvieraťa? Je aj tam?
Spomenul som si na jednu anekdotu, kde zbojníci chceli znásilniť všetky ženy z karavany. Vnučka jednej starenky s hrôzou zvolá „Preboha, aj starkú?“ „Keď četky, tak četky. A ty mlč, sopľaňa!“ Zahriakla ustráchanú vnučku šušlavá babička. Preto aj ja tvrdím, keď všade, tak všade, a bez výnimky musí byť ten boh. A je ešte mnoho vecí a miest, ktoré by som ani ja tu nechcel menovať.
Dávnejšie som šiel okolo ohrady v ktorej mal chovateľ neveľkú čriedu kôz. Jedna mladá kozička pribehla k ohrade. Možno bola zvyknutá, že okoloidúci ju počastujú nejakou maškrtou, či chumáčom zelenej trávy, ktorej za ohradou bolo viac ako v ohrade. Keď „pochopila“, že som skupáň, a odo mňa nič nedostane, odskákala s hrdo vztýčeným chvostíkom a stiahnutým... zrkadielkom, ako odpoveďou na moju skuposť.
"Pasol by som kozy, ale to ma mrzí, že každá kozička, chvostík hore drží." Čo všetko skrývajú kozičky pod zvihnutými chvostíkmi?
Už som ticho. Nepokračujem. Nič sa nepýtam. Iba v záujme svojej bezpečnosti a slobody musím tu uviesť to, čo už som uviedol viackrát vo svojich článkoch. „Sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby je zaručená.“ (Listina základných práv a slobôd, druhá hlava, čl.15, ods.2) Tak badám a možno aj umelecky tvorím.
Nabudúce, keď ma dovtedy večne a nekonečne milujúci boh z nepredstaviteľnej lásky nespáli ako Sodomu a Gomoru, pokúsim sa nájsť to miesto, kde sídli duša.
A propos, nachádza sa boh, keď už je aj duch, ešte aj v duši? Môže byť ešte niečo potupnejší útok na náboženské cítenie ľudí, ako je zjavná neexistencia boha?
A ešte niečo z umeleckej tvorby:
Riťuáľny kaňibaľizmus
Hrali sa farári, hrali,
hrali sa hru, že sú kanibali.
Dve milénia v kuse predriekali,
v ľudožrútstve ľudstvo zaúčali.
Pri každom svätom prijímaní
telo a krv jesť a piť ponúkali.
Preto dnes takto svet vyzerá,
preto dnes každý každého,
a cirkev všetkých, požiera.
V podtitule Hra farárov
