Nie je dôležité, či tento plač bol môj.
Dobré ráno, Dobré ráno.
Je pondelok, 19.12.1994, 4,30 - 5,50 a ja sa márne pokúšam vytočiť číslo, ktoré patrí Dobrému ránu. Potom sadám ku stolu a začínam písať, lebo chcem si aspoň vyliať bôľ, či zahnať zúrivosť, ktorá ma ovláda od včera večera.
Asi by som opakoval všetky tie reči o Vianociach, o ich čare, o radosti, ktorú prinášajú. O tom písať nechcem.
Dovoľte mi predstaviť sa a vyrozprávať sa. Som otec troch detí, o ktoré sa po rozvode starám a tak by mi vôbec neprekážalo, že aj moja bývalá manželka, ktorá teraz žije a pracuje v Prahe, by obohatila detskú nádielku pod stromčekom. Slúži jej ku cti, že sa o to aj pokúsila, ale...!
Ale tu už začína môj, ale v skutočnosti bôľ mojich detí. Z dvoch balíkov, ktoré manželka deťom na Vianoce poslala, do mesta určenia docestoval jeden poškodený a jedna prázdna škatuľa. Jeden balík bol a inakšie sa to povedať nedá, kompletne vyrabovaný. Z obsahu, ktorý mal minimálne hodnotu 2 000.-Sk, do ktorého patrila kvalitná flauta pre syna, hodnotná francúzska kozmetika pre deti, ošatenie pre moje dve dcéry zostala len prázdna škatuľa a tri otvorené a poškodené listy matky deťom. V tej chvíli mi zišli na rozum slová Truffaldina z Goldoniho komédie Sluha dvoch pánov, keď hovorí Florindovi: „No, a zbohom listové tajomstvo." Čomu mám dať zbohom ja, ani neviem. Len neviem pochopiť, ako takto chladnokrvne, bez zodpovednosti, pracovníci pošty odovzdajú..., ani neviem, ako to nazvať. Torzo? Zvyšok zásielky? No čo viem, je to, že s príslovečnou štedrosťou, ktorej u mňa nikdy nie je nedostatok, prajem tým dobrákom, aby tá radosť, o ktorú obrali moje deti, vládla u nich stonásobne viac. Dúfam, že aspoň niekto z nich toto moje želanie počuje.
Veľmi pekne Vám ďakujem, ak uverejníte čo i len fragment z môjho listu. Ešte Vás prosím, neuvádzajte moje meno vo vysielaní. Ešte raz ďakujem.
Vianoce som strávil so svojimi blízkymi v mojom rodisku a jeden z nich mi povedal „Počul som, ako moderátorka Dobrého rána Mária Mikušová tento list čítala a hneď som myslel na teba."
Neodpustím si možnosť byť trochu tendenčný. Aj toto možno urobili kresťania, ktorí aspoň ráz do týždňa chodili do kostola a spínali ruky k bohu. Pravdepodobnosť je aspoň 60 až 70%-ntá.
Ešte pred rozvodom v roku 1991 som skúsil podnikať a zo začiatku to celkom vyzeralo dobe. Síce s odretými ušami, ale som stíhal vykonávať remeselné práce i plniť si svoje učiteľské a otcovské povinnosti. Keď som v roku 1994 písal tento list, ešte som netušil, že človek, ktorý mi v roku 1992 nevyplatil značnú sumu peňazí, pustil do môjho podnikania spätnú paru. Skepsa a beznádej, ktoré som v liste určite neskrýval, boli v nemalej miere vyvolané aj tým, že v tej dobe som chodil po súdoch a ukončenie sporu bolo v nedohľadne. Istina v súdom potvrdenej výške mi bola z notárskej úschovy odovzdaná až v septembri v roku 2000. Súdom potvrdené a priznané úroky z omeškania a súdne trovy nemám dodnes. Však toto je už úplne iný príbeh, tiež poznačený kúskom tendenčnosti.
Ten pán krátko na to zomrel. Ale takmer vždy, keď sme sa ešte predtým stretli a ja som nedokázal skryť, ako mi tento dobráčisko pohol žlčou, nezabudol mi tento svätý muž pripomenúť Bibliu slovami, „Nenechaj zapadnúť slnko nad svojim hnevom." Takí sú slovenskí kresťania.
Mám množstvo dôvodov, Pavla, aby som v hlbokom predklone pred Tebou a Tvojou ušľachtilou prácou kolegiálne podržal klobúk v ruke a nie na hlave.
