Utorok, 2. februára 2004, pár minút pred šiestou večer, lekáreň Salvator, Modra
Je to zvláštne ako sa človeku vryjú do pamäti slová, pocity jedného okamihu. Ako si tú chvíľu vybavíte o deň neskôr a viete že na ňu nikdy nezabudnete...
Končil sa môj ďalší pracovný deň v lekárni. V ten deň som mal poobednú zmenu spolu s mojím dedkom. Neviem či poznám človeka ktorý by bol viac oddaný svojej práci. Farmácia a lekáreň boli pre neho všetko. Práca, hobby, zmysel života. Roky. Desaťročia...
.....
Keď odišiel do dôchodku, neskutočne rýchlo začal upadať. Sedel celé dni v kresle, čítal noviny, nekomunikoval. Vtedy prišla možnosť robiť v lekárni aspoň na pár hodín denne. To mu úplne stačilo, opäť bol vo svojom živle, opäť začal žiť, bola to zmena o 180 stupňov. Na svoj vek bol úžasne vitálny. Potreboval mať pocit že je stále užitočný, že stále pomáha ľuďom a vedel že si ho za to vážia. Mal obrovské celoživotné skúsenosti, v Modre by ste asi naozaj skúsenejšieho lekárnika nenašli. Aj on bol čiastočne dôvod prečo som sa vydal v jeho stopách. Pamätám sa keď som bol malý, tak som veľmi rád trávil čas v lekárni v ktorej vtedy pracoval. V sklade som si staval z kartónov bunkre, motal som sa po laboratóriu a obdivoval všetky tie dózy a váhy, cítil vôňu sušených čajov, nasával tú pravú lekárenskú atmosféru. Snažil sa čítať všetky tie strašne zložité názvy liekov a pýtal sa ktorý je na čo. Musel som byť hrozne otravný, asi ako každé malé zvedavé dieťa, ale nikdy som sa nestretol s nepochopením či nezáujmom. A strašne rád som pečiatkoval recepty, to bola „moja“ robota...
Na strednej škole sme spoločne chodili do lekárne soboty dopoludnia a hoci som sa vtedy len rozhodoval čo pôjdem študovať, čas strávený spolu s ním v lekárni mi dal veľmi veľa. Samozrejme že som nemohol expedovať ale o liekoch som sa toho vtedy naučil hodne. Moje rozhodnutie ísť následne študovať farmáciu bolo moje osobné a nikdy som to neoľutoval.
.....
Do záverečnej chýbalo niečo vyše pol hodiny ale ja som vtedy končieval o šiestej. Pomrkával som zamyslene na hodinky, dedko sa ma spýtal čo mi je, že som nejaký zadumaný, či ma niečo netrápi. Pamätám sa že som naozaj nad niečím uvažoval aj keď si už nepamätám nad čím a možno ma aj niečo trápilo ale nechcelo sa mi to v tej chvíli rozoberať, tak som mu len tak cez plece odvetil že je všetko v pohode a nič sa nedeje. Keby som v tej chvíli tušil že sú to posledné slová ktoré spolu prehovoríme, tak by som sa určite neobmedzil na takú strohú odpoveď. Keby to človek tušil... Táto chvíľa sa mi nezmazateľne vryla do pamäti o 25 hodín neskôr...
Streda, 3. februára, osem hodín večer, doma
V ten deň som nerobil, od rána som bol na fakulte riešiť nejaké veci ohľadne blížiacej sa obhajoby rigoróznej práce. Domov som prišiel až večer, dedko pracoval tak ako každý deň do pol siedmej. Do záverečnej. Tak ako každý večer, urobil uzávierku a zavrel lekáreň. Domov to mal pešo niečo vyše kilometra. Bývali sme vtedy už takmer 10 rokov v rodinnom dome spolu so starými rodičmi. Pamätám sa že mohlo byť okolo ôsmej keď prišla teta za babkou, za svojou mamou oznámiť jej asi tú najhoršiu správu v jej živote...
Streda, 3. februára, sedem hodín večer, nemocnica, Modra
Mama mala práve ten deň nočnú službu. ER. Pohotovosť. Keď dostala hlásenie o zrazení chodca, okamžite do mrazivej februárovej vyštartovala sanitka. K miestu nehody to nebolo ďaleko, postupne sa k nemu približovali prenikavé modré záblesky a zvuk sirény... Kvíliace crescendo pretínajúce chladný februárový vzduch... Pripravila sa na príjem. V ten večer nebol žiaden...
Sobota, 7. februára
Bol to veľmi ťažký deň. Nikto nemá rád pohreby ale ak vám umrie blízky človek akoby sa v tej chvíli zastavil čas. Pred očami sa vám mihajú spomienky a tá večná otázka...prečo... Dedka som už nevidel. Rakva ostala zatvorená aj na pohrebe, iba babka sa bola ešte deň predtým „osobne“ rozlúčiť. Povedala že je dobre že už sme ho nevideli a že si ho budeme pamätať tak ako vyzeral... Čo v tej chvíli aspoň trochu človeka potešilo, ak sa v takých chvíľach vôbec dá hovoriť o pozitívnych pocitoch, tak to bolo vedomie koľko ľudí si ho prišlo uctiť na poslednej rozlúčke. Rodina, bývalí kolegovia, známi aj neznámi ktorí ho poznali ako dlhoročného lekárnika. Bývalí študenti z gymnázia kde učil latinčinu, od ktorých dostal tiež veniec. Kamarát ktorý prišiel až zo Švajčiarska... a mama človeka ktorý to celé spôsobil... s plačom prišla za babkou so slovami... prepáčte za môjho syna, on to spravil..... urobila to za neho, za syna ktorý toho sám nebol schopný ani do pohrebu. Nedokážem si ani predstaviť ako sa v tej chvíli museli obidve cítiť. Ale zachytil som babkin pohľad. Bolo v ňom...niečo ako zmierenie, odpustenie synovi, pohlaď ktorý vyjadril že ona necíti v srdci žiadnu nenávisť. Nakoniec sa objali. Bolo to veľmi silné...pery som mal zovreté a slzy mi stekali v prúdoch po lícach. O necelý mesiac by sa dedko dožil 81 rokov.
Neskôr:
Určite viacerí z vás poznajú hlavnú ulicu v Modre, z Bratislavy smerom do Trnavy, časť od pošty smerom ku kostolu. Je to veľmi úzka a frekventovaná ulica, s rodinnými domami a obchodmi. Je dlhá asi 300 metrov a končí sa ostrou zákrutou tesne pred kostolom. Po celom jej úseku je zóna s obmedzením rýchlosti 30km. Cez deň sa tam rýchlejšie ani ísť nedá, keďže sa autá idúce oproti sebe míňajú veľmi tesne. Človek ktorý zrazil môjho dedka sa na základe neskoršieho šetrenia vyrútil spoza zákruty 80tkou...Večer a za tmy... Mal asi 100 metrov na to aby si ho všimol prechádzať cez cestu. Bola to otázka okamihu. On sa však ani nepozeral pred seba, pred miestom zrážky nebola žiadna brzdná dráha, brzdiť začal až potom. Dedko prerazil hlavou sklo a následne po zabrzdení vyletel z kapoty do stojacej značky na ceste. Na tej na fotke. Nechcem si predstaviť aký náraz musí také niečo ohnúť. Nemal absolútne žiadnu šancu. Žiadne vnútorné zranenia okrem dolámaných nôh, zomrel na ťažké poranenie hlavy pri náraze do skla a následne do značky a na chodník. Sanitka už nebola potrebná, len pohrebný voz, kňaz ktorého niekto zavolal a ktorý dobehol z neďalekej fary aby mu udelil posledné pomazanie a hasičské auto. Na umytie toho veľkého množstva krvi z chodníka. Sanitka sa vrátila prázdna aby šofér mame oznámil, že to bol jej otec...
Začalo vyšetrovanie, robili sa policajné expertízy, slovo dostala súdna pitva ktorá určila rozsah zranení a smer nárazu, na rad prišla rekonštrukcia. Hľadali sa očití svedkovia nehody. Bol jeden. Staršia pani rómskeho pôvodu, veľmi slušná rodina ktorá býva hneď naproti lekárni. Tak ako každý večer, sedela pri otvorenom okne a pofajčievala. Vravela že videla každý deň dedka odchádzať presne v tú istú dobu z lekárne. Tak isto v ten večer, zamkol lekáreň a následne prechádzal cez cestu na druhú stranu. Vtedy sa vyrútilo auto. Na chodník mu chýbalo niečo vyše metra... Pýtali sme sa jej či to ako očitý svedok dosvedčí. Vravela že by veľmi rada chcela, celá ich rodina si dedka vážila, viackrát som bol svedkom že došli do lekárne po lieky a nemali peniaze, že čakajú do ďalšej výplaty, áno naozaj pracovali hoci len v zametaní chodníkov ale nezniesli pocit že by mali byť na podpore. Dedko im vždy lieky dal s tým, že keď budú mať tak to prídu vyrovnať. Nikdy sa nestalo že by dlh nevrátili. Ako ale povedala, bojí ísť svedčiť. Raz boli v nejakom prípade svedčiť proti „bielym“ a následne o pár dní nato im kamaráti dotyčného v noci hodili do okna zápalnú fľašu... Nemali sme im to za zlé, nepresviedčali sme ich. Dôkazy a šetrenia boli koniec koncov dosť jednoznačné. Dotyčný má niečo cez 30 rokov, odjakživa jazdil spomínaným rallye spôsobom, veľa ľudí si to pamätá, bolo len otázkou času kedy niekoho zrazí. Je to zakomplexovaný človek kvôli koktaniu a takýmto spôsobom si to ventiluje. Nikdy nebol predtým súdený, nebol mu nameraný alkohol. Verdikt súdu: dvojročná podmienka a päť rokov zákaz šoférovania plus uhradenie výdavkov na pohreb. Spravodlivé? To si každý zváži sám. Bude to znieť ako klišé ale blízkeho človeka už žiadny trest nevráti späť. Babka to prijala, povedala že tak bolo rozhodnuté a nepraje mu nič zlé, ani by nechcela aby šiel sedieť, že je to predsa len mladý človek ktorý ma život pred sebou. V duchu mu odpustila. Čo ale spravil dotyčný? Myslíte že prijal...podľa môjho názoru veľmi jemný trest? Kdeže. Okamžite sa voči verdiktu odvolal, tým pádom mu do ďalšieho pojednávania museli vrátiť vodičský preukaz. Auto mal opravené za pár dní. A veselo jazdí ďalej. Prekvapuje vás že odvtedy sa to nikam nepohlo, stále sa niečo odročuje a odkladá a premlčacia doba sa blíži? Mňa už ani nie. Stačí ak dva roky nikoho ďalšieho nezrazí a keďže majú v rodine vplyvného právnika tak na aute sa môže prevážať veselo ďalej. Suma sumárum z toho vyšiel úplne beztrestne. Ešte aj tie náklady na pohreb si vybavil že mu preplatí poisťovňa. Na Slovensku je to proste tak...
Epilóg:
Možno sa tu medzi ľuďmi ktorí toto čítajú nájde niekto kto môjho dedka poznal a aj tí ktorí ste ho nepoznali...venujte mu prosím len jednu tichú spomienku, viem že to tam hore bude cítiť...nielen pre mňa to bol výnimočný človek...
