Dedko má dnes 92 rokov, vyzerá maximálne na 70 – no veď posúďte sami z foto (myslím, že tu je „páchateľ“, po ktorom mám tie gény, že nevyzerám na svoj vek J Karolko Sudor J) a pochádza z Oravy, presnejšie z Hornej Lehoty. Naša široká rodina žije aj v Trstenej – Štúrovci, Oravskom Podzámku …atď. Vtedy ľudia využívali všetko, čo príroda dala, fyzicky sa síce narobili, ale žili omnoho krajšie. Hovoril mi, ako prala jeho mamina a ženy v potoku prádlo, keď bol malý. Predstavte si, že vtedy špinavé “prádlo” vylúhovali popolom, cez neho preliali vriacu vodu, to sa vylúhovalo, potom to vzali k potoku – aj v zime, a vytrepali z toho zvyšok špiny. Žehličky boli na uhlie…. Rozprával mi celý postup, ako sa vyrábala z konope látka na vrecia. Ako sa zasialo, potom sa semená oddelili od stonky, semená sa zahodili a využívali sa stonky a listy rastliny, lebo tie boli veľmi pevné, potom …..to je na dlhé rozprávanie…… ako vyrobili tu látku, sušili to na slnku-každý mal vyhradenú jednu časť poľa a potom sa z toho šili vrecia. Porozprával mi, ako sa vyrábalo plátno z ľanu. Zo semien robili sami ľanový olej, ako sa tkalo, čo sa z plátna šilo, aké časti odevu, aká látka sa na čo využívala, ako si robili lyže z jaseňového dreva, ako chodili s bratom kone pásť a ako sa im raz stratili a hľadal ich tri dni, kým prešiel až za Maguru – všade chodili pešo -a tam sa spýtal richtára a on ich mal zavreté, lebo ich našiel a potom mu ich dal. Ako sa cez noc zľakol hlucháňa na rozhľadni, keď si tam ľahol prečkať do rána a myslel si, že to je nejaké strašidlo, o ktorých vtedy ľudia medzi sebou rozprávali. Bola polnoc a vartáš -či ako sa volal trúbil polnoc v dedine. Ako používali v škole namiesto zošitov tabuľky a grifle, prváci sedeli v prvom rade, druháci v druhom a ako chodili cez prestávky do potoka chytať vidličkami ryby – hlaváče, tie boli vraj také sprosté, že keď ste pomaly odhrnuli kameň, tak sa nepohli a tak ich raz dva chytili. Potom ich piekli na ohni alebo doma si posadali do kozuba a tam ich opekali, vraj mali také mäkké kosti, že aj tie pojedli. Ako ich mama úžasne piekla chlieb a ako super rozvoniaval, kravka dala mlieko a z toho robili maslo, od ovečiek, syr, žinčicu….. prosto VŠETKO, ČO PRÍRODA DALA, im stačilo. Bábätkám pudrovali zadoček takým práškom zo smreka, čo tam červotoče rozožrali to drevo, vznikol nejaký prášok a to dávali bábätkám na zadočky. My si to nevieme ani predstaviť a žili v pohode, zdravo,nič im nebolo. Úžasné, ako je to všetko nádherne stvorené, a ľudia dnes zabudli na tieto dary, ktoré sú tu pre nich. Dnes jeme a aj naše deti ktovie aké “humusy”, čo firmy vyrábajú tak, aby mali čo najmenej nákladov na výrobu a čo najviac zisku. V masle už pomaly nie je mlieko, ale voda, v saláme takisto, aby bola ťažsia, keď to dajú na váhu….. jednoducho hrôza. Dnešný svet prináša omnoho väčšie tlaky na psychiku – vlastne sami si to vytvárame, lebo aj vtedy mali ľudia obrovské tlaky na psychiku, veď dedko bol vo vojne aj jeho otec a čo je horšie, ako keď prežijete to, že ste sa pozerali smrti priamo do tváre a vidíte vedľa seba zomierať kamaráta, ktorého trafil granát ? Niekto múdry raz povedal, že najlepšia učebňa života je minulosť staršieho človeka, než som ja.... a tak som poprosila dedka, aby urobil tomuto svetu jednu veľkú službu a rozpovedal nám všetkým, ako sa vtedy žilo, čo všetko prináša život – prežil už všetky svoje tri deti, aj manželku, rovesníkov, súrodencov .... žije mu len jedna sestra. Môžeme byť všetci šťastní, že je medzi nami a že máme tú česť poznať naživo človeka, ktorý zakúsil život aj v inej dobe, než je táto súčasná. A tak mu pomôžem založiť jeho vlastný blog a bude pekne písať všetko to, čo ho napadne. Tešte sa na blog Pavla Feranca J
