Chcem, aby videli, koľko ľudí trpí, koľko ľudí potrebuje lásku, lebo sú veľmi osamelí. Koľko ľudí sa trápi – duševne, aj fyzicky, chorobou a všelijako inak. Chcem, aby rozpoznali zlo a aby sa od neho stránili. V každom z nás je schované dobro, pretože sme boli stvorení z lásky a žijeme tu práve pre lásku. Je to naša prirodzenosť a jediný dar od Boha, čím sa líšime od ostatného živého tvorstva. Chcem, aby dokázali dať lásku a šíriť to dobro, ktoré sa schováva v ich malých srdiečkach okolo seba a tým urobia aj oni tento svet krajším a veselším. Nie nadarmo sa hovorí, že v deťoch je budúcnosť ľudstva a preto si my mamy a rodičia veľakrát ani neuvedomujeme, akú obrovskú „zbraň“ máme v ruke, keď sa o tie naše deti nestaráme. Od NÁS záleží, ako ich budeme vychovávať, čo všetko do nich vložíme a čo im nedáme. Aké veci a situácie im budeme ukazovať a vysvetľovať, aby to pochopili tak, aby im to v živote LEN pomohlo. Od NÁS záleží, s kým sa budeme stretávať, z koho si budú naše deti brať príklad do života, koho názory si osvoja za správne a ktoré zvyky a prístupy k určitým veciam si vezmú za svoje. Toto všetko je v NAŠEJ MOCI.
Vidím to priamo v mojom vlastnom každodennom živote, pretože mám doma troch nádherným anjelikov. Tri deti, ktorým venujem veľmi mnoho zo svojho času. Aj ja som žena, ktorá chce toho v živote veľmi veľa dosiahnuť aj po profesionálnej stránke. Avšak pochopila som jednu vec, že teraz, je moje miesto pri mojich deťoch, ktoré ma práve teraz potrebujú najviac. Sú vo veku 13 rokov, 6 rokov a najmladší má 17 mesiacov. Nakoľko mám niečo po tridsiatke a som optimistka, verím, že tu budem ešte žiť minimálne takých ďalších tridsať, ak nie štyridsať rokov, takže na svoju sebarealizáciu mám ešte kopec času. O takých desať rokov by si žiadna firma nespomenula na nejakú Henrietu, ktorá obetovala pre firmu svoj rodinný život, len aby bola firma úspešná. Avšak za tých desať rokov si moje deti spomenú, koľko bláznivých chvíľ prežili so svojou mamou, koľko detských problémov mohli riešiť kedykoľvek s ňou a vždy keď ich niečo trápilo, mama tam bola, nepovedala im do telefónu, prídem vtedy a vtedy, zatiaľ si s tým skús poradiť sám.Takže netreba brať až tak vážne tú emancipáciu, aby z našich detí nevyrástli nedozreté osobnosti, ktoré budú hľadať lásku mamy, ktorú nedostali v detstve u svojej partnerky, ktorá im to nemôže dať, lebo od nich očakáva úplne iný druh lásky.
Teraz si poviete: „ Jasné, to všetko je pekné, lenže z niečoho moja zlatá treba aj žiť“. Treba zarábať, takže musíš mať bohatého muža, ktorý Ťa zabezpečí, aby si sa mohla „hrajkať“ s deťmi.“ Aj ja zarábam, a prispievam do rodinného rozpočtu. Kto veľmi chce, tak aj pri troch deťoch dokáže pracovať a aspoň niečo zarobiť. Ja som živnostníčka, takže úžasne „veľkú“ materskú nedostávam – myslím finančný príspevok, ale dobrú „materskú“ nedostáva ani jedna mamička v tomto štáte, aj po schválení jej zvýšenia je to slabé.
Takže som moderná žena, ktorá niekedy behá a lieta aj s tým najmenším „krpcom“ na krku, dokonca so mnou úspešne absolvoval niekoľko obchodných rokovaní. (Žienky verte, malo to dokonca priaznivý účinok, lebo ľahšie sa uzatvárajú obchody, keď vidia také malé zlaté stvorenie a šikovnú maminu s ním, hihi J) Avšak všetko robím s mierou. Väčšinu prác si presúvam na doma, momentálne je počítač môj najlepší priateľ a pomocník, veľakrát aj nočný spoločník. Ak chcem byť trocha so svojou druhou polovičkou – manželom, tak si práce presúvam na skoré ranné hodiny, nakoľko cez deň môj 17 mesačný syn mi s vervou asistuje pri počítači, po čom vôbec netúžim. Tak sa spolu hráme, vždy keď poobede zaspí, tak si rýchlo robím svoju prácu a keď prídu starší súrodenci zo školy, venujem sa im a keď si urobia úlohy, tak sa oni hrajú s najmladším bračekom.
Milé ženičky, všetky vieme, že celé tajomstvo úspechu spočíva v správnom zmanažovaní rodinných príslušníkov tak, aby ste sa vy „nezodrali“. Všetci predsa spolu žijeme v domácnosti, tak sa nikomu nič nestane, keď má raz do týždňa každý člen rodiny na starosti upratanie jednej izby. Aj ostatné práce sa dajú rozdeliť. Manžel vysáva, dcéra umýva riad, syn utiera prach a ja varím. Všetko funguje u detí tak, že niečo za niečo. Napríklad dnes, môj najstarší syn zatúžil pozrieť si jeden film z videopožičovne a poprosil ma, či by som neskočila autom preň. Ja som mu ochotne vybehla, a zároveň som ho poprosila, či by mi na oplátku nepomohol so žehlením. Vyžehlil všetko okrem tých ťažších vecí, ako sú košele a pod. Aké je to všetko jednoduché! Len treba zvoliť správny spôsob a neprikazovať, ale preukázať aj deťom úctu a ak to urobia, pochváliť ich a poďakovať sa. Nehovoriac o tom, že u oteckov to platí presne tak isto ako i detí.
Samozrejme, že vždy to nefunguje takto dokonale. Nie každú sobotu má otecko a deti náladu na upratovanie, ale chcú si napríklad niekam vyraziť, aby sme si ten víkend aj nejako užili, tak vtedy všetok neporiadok hodím za hlavu a dám im za pravdu. Veď dom má slúžiť majiteľovi a nie majiteľ má byť otrokom príbytku. Vtedy, keď máme neporiadok, neprijímame dočasne návštevy, aby sme ich ušetrili malého kolapsu a radšej sa s nimi stretneme niekde vonku.
Takže milí moji, užívajme si života a vychutnávajme každú jeho chvíľočku. Tešme sa, kým sú deti malé a objavujme s nimi krásy tohto sveta a života a urobme ich detstvo čo najkrajšie. A keď už vyrastú, ukážme im, že každý problém je len maličkou smietkou popri vojnách, nevyliečiteľných chorobách, s ktorými i tak dokážu žiť mnohí ľudia dôstojne a pekne.
Krásne vianoce a pokoj počas sviatkov Vám všetkým s láskou želám.
