Prvý dobrý skutok dnes urobila manželova mamina (svokra – to je také nepekné slovo), ktorá sa ponúkla, že mi dnes postráži môjho najmenšieho 19 mesačného „chrústa“, ktorý začína byť vo veku tzv. prvého vzdoru, keď si bábätko uvedomuje svoje JA, že už nie je závislé od matky a uvedomuje si, že jeho vôľa je nezávislá od ostatných a tak si skúša presadzovať svoje rôznymi spôsobmi : krikom, zlosťou na niečo, hnevom, hádzaním sa o zem a podobnými aktivitami. Všetky maminy to poznáte. Teraz potrebuje sústavnú pozornosť, aby sa rozvíjalo správnym smerom a aby boli pochopené jeho požiadavky, prípadne aby mu bolo jasne ale s láskou naznačené, že „tudy cesta nevede“. A tak som so svojou prácou už dva dni pozadu, tak ma veľmi potešilo, keď mi niekto pomôže. Tak som ráno zbalila všetko potrebné pre Denka a nasadli sme do auta a vybehla som k babke. Malého som odovzdala a s hlavou plnou myšlienok som išla späť domov. Zrazu som zaregistrovala policajnú hliadku. Niektorí ľudia sa boja policajtov, ja nemám prečo. Vždy sa snažím dodržiavať pravidlá cestnej premávky – odmalička tým žijem (to by bola hanba, keby to práve dcéra starého „autoškoláka“ nevedela).
Zastavili ma, pozdravila som sa a prvý policajt mi povedal, že kolega v druhom aute meria rýchlosť, mám ísť za ním spýtať sa, koľko mi nameral. Tak som šla a ten druhý mi povedal, že som prekročila rýchlosť o 14km. Uups....... no super, takže snílek si nevšimol ako rýchlo ide.... to som dobrá .... „Prineste mi doklady“ . Pohodaa, keď im ukážem, že sú v poriadku, tak možno zažmúria oko. Idem do auta, hľadám doklady, do kelu, sú doma! Tak to ma bude stáť veľa. Čo mu poviem, ako sa „vykecám“, už som si pripravovala nejakú výhovorku, kým som šla naspäť k policajnému autu, no aj tak som úprimne vysypala pravdu: „Doklady nemám, práve som niesla dieťa k babke a v tom zhone, som nechala doma doklady (zbytočné bolo k tomu niečo dodávať – išla som maximálne 5 km od domu a späť - a hľadať výhovorky, vyzerala by som ako blbec). „Viete koľko Vás to bude stáť ?“ No pokuta ma neminie, pomyslela som si a začala som vyťahovať z vrecka peniaze, namiesto nich som mala plné ruky bločkov z obchodov, dve stovky a kreditku. Spýtala som sa, že koľko asi? – čo bola pre mňa úplne zbytočná odpoveď, lebo poznám presný sadzobník pokút, ktorý majú policajti za dopravné priestupky a zákon o priestupkoch, lebo tým zvyknú učitelia v našej autoškole robiť našu výuku zaujímavejšiu, ale nechcela som vyzerať veľmi múdra, lebo to neznesú. Evidentne som bola vinná, (dokonca to bola teraz pohoršujúca okolnosť, že práve JA, a nie nejaký „neprofesionál“) , tak to bolo treba nejako zahrať do autu. Povedala som: „Mám pri sebe 200sk“. „No s tým môžete ísť akurát na nákup“.
V takýchto situáciách si človek pripadá ako úplný idiot a tak asi začala byť na mne vidno bezradnosť. Spýtala som sa s poloúsmevom: „Tak ako to vyriešime? “ a pozrela som sa mu priamo do očí. Asi z nich niečo vyčítal, lebo povedal s povzdychom : ..... „utekajte, nech Vás tu už nevidím“. Spontánne a s takým silným návalom emócií som sa ho dotkla za plece a povedala som mu: „Ďakujem Vám, práve ste urobili dobrý skutok.....“
Ešte predtým, než by som vykročila smerom k svojmu autu som sa ho so šťastným úsmevom spýtala: „Môžete mi povedať ako sa voláte?“ pozrel sa mi do očí a v jeho očiach som videla niečo úplne iné ako pred pár minútami, niečo srdečné, milé, ľudské a povedal: .......„To je jedno......“
