Moje nádeje, že „R“ na tabuľke za predným sklom autobusu znamená „rýchly“ (alebo je to od tohto slova odvodené) sa rozplynuli ako dym vo vetre a nadšenie opadlo ako voda z jarných záplav, keď mi šofér oznámil dĺžku cesty. Nuž „kupředu, zpátky ni krok!“...Prečo ale kórejský (vlastne mohol byť aj čínsky)? Nuž zjavne bol postavený pre ľudí menších a tým aj kratších. Ja som sa za sedadlo akosi vtisnúť nemohla (po dĺžke :-)). Hor sa na zážitky a postrehy:V Liptovskom Hrádku majú peknú vynovenú stanicu, ale za použitie toaliet sa platí (ako aj na blaváckej). Ujo „prevádzkar“ nepochopil môj pokus o vtip, keď som sa ho spýtala, či momentálne nemajú akciu.Za Liptovským Mikulášom bola nádherná scenéria zasnežených polí, ktoré sa trblietali na slnku. Odrazy kopcov a stromov- samotárov v obrovských mlákach na poliach. Kačice letiace proti prúdu rieky zarovno s autobusom, až kým neodbočí. Igelitky všetkých farieb visiace z konárov kríkov a stromov na brehu, uviaznuvšie tam po poklese hladiny. Majestátna zrúcanina na brale...Impresie, ktoré nadlho utkvejú v pamäti.Po celý čas šofér púšťal neznáme pop remake-y (dosť nahlas) a dance „hity“ s hlbokým posolstvom, čo nás všetkých dostávalo do stavu agónie a kazilo krásu vonkajšieho sveta. Mňa z nej vytrhla až čokoláda z núdzových zásob a počítanie červených áut.Ružomberok som si pomýlila so Žilinou. Môj predpoklad, že smerujeme na diaľnicu sa nenaplnil. Začínam tušiť, že cesta bude naozaj trvať 6 hodín.V Banskej Bystrici fotil jeden chlapík na stanici holuby a prvýkrát som počula zvonenie mobilu a la erdžanie koňa.Vo Zvolene si ku mne silou-mocou chcela prisadnúť jedna „silnejšia“ pani. Trvala na svojom, aj keď som jej vysvetlila, že ja sa za sedadlo s mojimi nohami nezmestím, a preto sedím naprieč dvoma. Nedala si povedať a tak sme sa tlačili vedľa seba najbližšiu polhodinku, kým nevystúpila.V Žiari nad Hronom som si spomenula na Miklu (chlapec spravil mestu dobré PR). A videla som kaštieľ v hroznom stave s tabuľou „Obchodná akadémia“. Nerada vidím históriu chátrať... V Žarnovici sa cez cestu snažil prejsť malý chlapec. S dospelácky zvrašteným obočím, ale detsky vystrašeným pohľadom, žmoliac si pridlhé rukávy svetra (po staršom bratovi), prešľapoval na mieste a odhadoval situáciu. Imponovala mi jeho odvaha a tak trochu som sa bála s ním, a aj oňho. Ktovie, či sa mu nakoniec podarilo prejsť na druhú stranu...To, že sme v Zlatých Moravciach som spoznala podľa hlavnej ulice a nevraživým pohľadom na tvárach „domorodcov“ (nič v zlom!). Šípim, že Nitra nie je ďaleko.Nitra! Snáď posledná zastávka na tejto kalvárii. Pristúpil pán s prehadzovačkou. Slnko pomaly zapadá a mne tŕpnu nohy. Rozvoniava mandarínka.Zrada! Sereď. Pesničky sa začínajú opakovať, hľadám druhú čokoládu, hoci dobre viem, že som si z domu brala len jednu. Lány hnedej zeme, starostlivo pooranej, so svetlejšími plochami a srnky splývajúce s pozadím holých kríkov.Druhýkrát zaspávam.Nabudúce to opäť vyhrá IC-čko (cesta do LM). Ale niet nad spoznanie sveta za hranicami Blavy. Užitočné pre „paštikára“ ako ja :-)
