Nebudem rozoberať, či som tu právom (rozumej, či moja viac ako ročná práca bola nanič – to je „ich“ verzia) alebo neprávom (rozumej, či oni sú zadubenci, s ktorými je ťažko pohnúť, keď „oni“ vedia predsa všetko najlepšie a ja sa už nevládzem s nimi o tom baviť..), je to vlastne teraz jedno, keďže som sa rozhodla pokračovať vo svojom profesnom raste, tak ako ho vidím ja a nie oni, niekde inde...
Až tu, sediac v pohodlnom koženom kresle za veľkým LCD monitorom, píšuc tieto riadky v pracovnej dobe, si uvedomujem, aké je krásne byť recepčnou.
- nemusím pozerať na frustrovaných, nervóznych spolupracovníkoch, ktorí na seba štekajú
- nemusím sa naháňať kvôli termínom, nikoho zháňať a pýtať sa, prečo to či ono nie je hotové, už mi šéf neopakuje, že mám byť na dodávateľov „zlá“ a prísna, pretože ak trvám na dobrých vzťahoch, tak sa mi to „vypomstí“
- nemusím stresovať s prípravou plánov, vymýšľať nové aktivity, ktoré budú aj tak zamietnuté - už nepočujem tie trápne vtipy firemného alfa samca wannabe - už ma netrápi, či fakúry odišli, či výkazy sú v poriadku, žiadny ťažký stres...
- netrápi ma, že na porade sa do mňa obujú, keď nebude nikto lepší nablízku
- a netrápi ma vlastne skoro nič (len jeden projekt a to, či mám kávu)
Je to úžasný mozgový relax! Musím si to poriadne užiť, pretože onedlho budem inde „zarezávať“ :-)
Ak má niekto záujem o moju pozíciu, prihláste sa mi, dám Vám kontakt na kompetentných...
Ale späť k nadpisu. Ako tu tak sedím, vybavujem telefonáty a kandidátov, ktorí k nám prichádzajú, stále mám pred sebou dvere. Šéfstvo si dalo záležať a vymysleli to naozaj dôkladne. Tie dvere vyzerajú ako normálne, LENŽE sa otvárajú a zatvárajú automaticky. A v tom je celá tragédia a komédia. Zrkadlo celej firmy. Ak idete zvonka dnu, buď zvoníte na zvonček (ohlušujúci zvuk), ktorý nie je v dosahu senzora (vtedy musím ja vstať a prísť otvoriť, veľa ľudí stihne zazvoniť viackrát, keďže 5 metrov+vymotať sa spoza stola chvíľu trvá), alebo senzor zachytí každého kto len prejde okolo a akože mu otvorí. Zvnútra je to ešte zaujímavejšie, napínavý zápas človeka so strojom: ľudia začnú otvárať dvere nasilu, dvere kladú odpor, napokon sa do toho vloží senzor a začne otvátať sám, to už je ale človek zväčša vonku, myslí si, že vyhral, a snaží sa dvere za sebou zavrieť, dvere sa znovu bránia, senzor je zmätený, kričím na človeka „nechajte tak, to je automatika!“, človek nerozumie, berie to ako osobnú urážku, kývne znechutene rukou a odchádza...
Takto firemné dvere desia, ľakajú a štvú každého, kto k nám zavíta...
Príďte aj vy... napríklad na pohár vody! ;o)
