Pretože včera som bola na biku s Peťom. Bolo bezvetrie, trochu hmla. Na ceste naspäť začalo husto pršať. Škoda, že na stromoch nebolo lístie, to by sme tak nezmokli... Ako ubúdali kilometre, moja eufória z blížiaceho sa tepla a sucha ma na chvíľu zaslepila. Ten moment stačil na to, aby som asfaltku plnú jám a „koľajníc“ spoznala a ovoňala zblízka. Až príliš zblízka.Zanadávala som si a pozbierala sa. Doma mi koleno pekne napuchlo, lakeť a oškrené dlane sa ako zranenie ani neráta.Odvtedy si krivkám...A v pondelok bolo krásne, tak som si zbalila papiere, cez ktoré sa musím prelúskať a vybrala sa k jazeru rozhýbať nohu. Už viem, že schody vedia byť prekážkou, aj taký „horekopec“ (výraz mojej babky) dá zabrať.Samozrejme, všade rodinky a deti, všetci sme si užívali. Pohodička. Ale nie o tom sa budem rozplývať. Videla som starú Oktávku. Škoda Oktávia, babička tej novej. Tejto sa leskol lak, chróm, či aký to je kov, sa blyšťal v západe slnka... krásne zachované autíčko. Spomenula som si, ako babka nedala na našu starú Oktávku dopustiť. „Je pomalá, ale ťahá ako traktor, na Zochovu sme to vytiahli na trojke, aj vecí čo sme do nej naládovali...“ Zatiaľ čo som ju míňala, prišiel k nej jej majiteľ a nastúpil. Ak má babka pravdu, že je to superauto minulého storočia, tak určite naštartuje na prvýkrát. A naozaj... Klaniam sa starým funkčným autám (a tým aj mojej 105-ke), asfaltkám, ktoré mi dajú pocítiť svoju drsnosť a jari. Konečne je tu!
