Blato je všade okolo, veľa z nás je v ňom...
Odhodlala som sa ním brodiť. Verím, že to má zmysel. A ak nie, tak sa mýlim.
Lepí sa na nohy, ťahá k sebe, nechutne ho cítiť medzi prstami nôh. Mazľavo sa premačkáva pomedzi prsty ako ťahám nohy a posúvam sa doredu. Na chvíľu vytvorí milý útvar, akýsi volánik a v zápätí splynie s ostatným blatom.
Ešteže nevidno nechty na nohách, musia vyzerať nechutne, plné blata vo všetkých možných kútoch a špárach...
Sú takí, čo sa v blate nebrodia. Nemusia, pretože kráčajú po chodníku, pevnom a rýchlopresuvnom. Sú to buď šťastlivci alebo blázni. Podľa mňa blázni, ale obdivujem ich.
Ťaháme sa v bahne, my ostatní. Je nás veľa. Každý je v tom namočený inak. Kto nám to sem navozil? Každý, kto pretiekol naším životom. Niektorí nám prihodili za fúrik, iní za tatrovku a iní nám z neho ubrali.
Ak mi niekto podáva ruku z chodníka, že ma vytiahne, prečo ju s úsmevom odmietnem? Bojím sa byť a žiť bez blata?
Uhrám to na slušné „ďakujem, netreba“... Bavkajme sa každý s tým svojim bahnienkom, ale je zlé občas si vymeniť za kýblik?
Treba však občas aj prestávku v brodení. Zastavím, hodím pohov, zapálim si a pozerám na spolubrodiacich ako aj na tých chodníkových.
Raz tak je to blato husté, ak sa z nejakých dôvodov vrátim o pár krokov späť. Vtedy to chce extra silu a každá naťahovaná ruka je dobrá. Keby nejaká v tej chvíli bola.
Pokiaľ mi blato bude siahať závisí len na mne, niekedy na to ale zabudnem a obviňujem iných. Potom hustne a hladina stúpa. Mea culpa...
Enjoy your own mud and good luck...
NIE, dnes sa v ňom neutopím, ale ani sa nepohnem ďalej...
