Peťo sa zdráhal vysloviť svoje stanovisko, tak som navrhla, aby sme ako správni bikeri išli či padajú traktory alebo sneží a tak sme teda aj išli. Najlepší nápad toho dňa bol, že sme to tých Krasňan nešli na bikoch ale autom... Myslím, že by stálo za to vidieť ako sme dva biky nasáčkovali na zadné sedadlo môjho ferrari (rozumej škodovečku 105-ku). Ešte lepší nápad mal však Peťo, keď navrhol, aby sme zostali v garáži a pili čaj s rumom. Ako sa neskôr ukázalo, za ten nápad by ho mali vyvážiť zlatom :-))))Na štarte bolo pár nám podobných zúfalcov, čo ma milo prekvapilo a motivovalo do boja. Pršalo naozaj krásne, kým sme poskladali biky, bola som už premoknutá. Musím zdôrazniť, že bola totálna hmla a aj cesty a cestičky, ktoré dokonale poznám sa stávali neznámymi, desivými. Les nadobudol úplne iný rozmer, stával sa tajomným, priam hrôzostrašným, vzbudzoval rešpekt a ukazoval sa v celej svojej sile a kráse.Na štarte mi strčili do ruky mapu a povedali, ale tá mapa mi zmokla, skôr ako som ju napchala do mapníka. Po 500 metroch mi bolo jasné, že ak stratím Peťa z dohľadu, nenájde ma ani svorka bernardýnov. Hmla, lejak, všetko vyzeralo rovnako, cestičky sa krížili sem a tam... Pravidlá-nepravidlá, panika robila svoje toto som nemohla zvládnuť sama. Tá buzola, čo som deň predtým krvopotne zháňala mi bola úplne nanič. Dvakrát som poorala karpatské stráne, aby som ich potom v pote a daždi (pomer bol skoro 1:1) vyšlapala naspäť. Všetky veci som mala mokré až na kožu, všetkých 5 vrstiev... Mokré peklo. Jediné miesto, ktoré som z celého preteku spoznala, bola Koliba a bufet na Cvičnej lúke, kde sme si dopriali rýchly doping, v podobe čaju s rumom. Keď sme sa asi 10 minút snažili nájsť šieste stanovisko kdesi za Kolibou (Peťo tvrdil, že sme určite dobre a ja mu verím ;-))), tak vtedy som zistila, že už ďalej to nejde. Zjedli sme čo sme mali pri sebe a čo ešte nenavlhlo a padol návrh ísť späť a vykašľať sa na zvyšok. Škoda len, že auto čakalo v cieli, takže dovliecť sme sa tam museli tak či tak...Pri jazde z Koliby na Peknú cestu Peťovi zlyhali brzdy, jemu obe, mne len zadné. Jediným zadosťučinením bol príchod do cieľa a nekonečná radosť organizátorky, že sme živí a že sme vôbec prišli. Boli sme poslední... V časovom rekorde sme natlačili totálne zasr... zašpinené biky naspäť do auta a mastili domov, do vane (mobil je úžasná mašinka!)... Na záver už len toľko, že bike som si poskladala až o dva týždne, keď som náhodou zablúdila do garáže a našla ho tam ešte stále ležať na zadnom sedadle auta...Poučenie? 1.Nikdy nič nepodceniť a seba nepreceniť.3.Na Kolibe rastú pekné bedle, treba zbierať keď prší :o)Pozdravujem Peťa a teším sa na ďalšiu vydarenú akciu
