Už je to pár dní, čo sa môžem titulovať inžinier, na mojom dôvtipe, či účte sa to zatiaľ neprejavilo :-) Niektorí sa budú asi čudovať, ale nikto mi nerobil problémy, viď moje jemné šialenstvo napísať toto pár mesiacov pred štátnicami. Poniektorí panikárili a strašili, podľa mňa to bol len jemný odvar. Titul si odložím do šuflíčka, povinnosť voči blízkym som si týmto splnila (a niečo som sa aj naučila...niečo). Akékoľvek vymýšľanie z mojej strany o prihlásení sa na ďalšiu výšku, je považované za odklad zodpovednosti, zdôraznenie lenivosti a dlhý nos bežnej praxi- škola-práca-práca-práca-práca-dôchodok.
Ako inžiniera si predstavujem niekoho, kto je dobrý v matematike a fyzike, vyzná sa v mechanizmoch a mašinkách a je technicky zdatný. Okrem toho posledného, nespĺňam nič z mojej predstavy, tak ako viacerí „od nás“ inžinierov ekonómov. Ešte to aj divne znie...
Prejavy troch písmeniek a bodky pred menom: V práci sa to prejavilo tak, že ma neznáša jeden človek putujúci po vysokých školách, nedokážuc ani jednu z nich skončiť. Preto sa aj moje miestečko pomaly ale iste posúva k východu :-)
Doma sa to neprejavilo skoro vôbec, babka sa o mňa stále stará ako o žiaka základnej školy, dedko ma stále volá „bobko“ a pre sestru som „stará a out“ už dobrých pár rokov (pozdravujem Maťu ;o)).
Na úrady som ešte psychicky nedozrela, zatiaľ mi každý tvrdí niečo iné, ale keď to spriemerujem, celkom to sedí, ale ako inžinier, by to mala byť hračka, nie?
Je to zvláštny pocit, nebyť študentom a niekde vo svojom zvrhlom jadre ľutujem, že som posledné tri roky nechodila na prednášky, nepísala ŠVOČ-ky, jednoducho, že som si neužila všetky tie krásne (prepáčte) bezvýznamné a časostratové činnosti, ale radšej zbierala praktické skúsenosti. Hneď ako som to napísala, som si odpovedala sama: neľutujem, pretože nie je čo ľutovať. To, čo potrebujem pre prácu v obore, ktorý som vyštudovala, som sa aj tak nenaučila a už nado mnou raz mávli rukou. Ani nie tak nado mnou ako nad inštitúciou, z ktorej som vyšla...
Nevermind, ideme ďalej!
