Doteraz sa pamätám ako u nás "za blokom" horela tráva, keď sme všetky decká vybehli na ihrisko. Deň čo deň sme hrávali futbal, hokej, vybíjanú, volejbal, všetko možné aj nemožné, len aby sme sa zabavili. 90% svojho času sme trávili vonku spoločne. Nezáležalo na tom, či svietilo slnko, pršalo alebo rezali 30 stupňové mrazy. Vždy sme si domov odnášali nové a nové zážitky. Chytky, skryvky, futbal a vždy niečo nové a to všetko do úplneho vyčerpania. Ale čo bol základ, boli sme skutočne štastní, a nepotrebovali sme k tomu žiadne moderné hračky, žaden playstation, tablet, nič. Stačilo nám ak bolo doma navarené a bola nafúkaná lopta. No detsvo zbehlo a tie časy sú už tiež preč...
Dnes s odstupom času si uvedomujem, že všetko je iné. Len keď prechádzam pri činžiaku, kde som vyrastal, tak žasnem - nikde nikoho, sem tam sa mihne nejaký feťák, ihriská prázdne. Deti namiesto s loptou na nohe "kvasia" doma s tabletom v ruke. Nevedia, čo znamená skutočné priateľstvo. Nie je to o tom, že ti niekto po 5 minutách od spoznania pošle žiadosť o priateľstvo. Bolo to o tom, že keď sme sa večer pohádali cestou z ihriska na život a na smrť, tak ráno sme už boli znova najlepší kamaráti. Hrávali sme sa, šantili, smiali, ale nikdy sa nikomu nič nestalo. A to všetko preto, lebo sme boli všetci vychovaní(občas sme dostali po nose - to bol asi ten dôvod). Rešpektovali sme ostatných, najmä starších. Platili pravidlá a morálka. Dnes sa bojíte ísť po ulici, aby na vás nevybehla tlupa pätnásťročných feťákov s nožom v ruke. Sám som mal tú možnosť, zažiť to. Aj keď je už ten chlapec v kopačkách dávno preč, často si na tie časy spomeniem. Hlavne ak vidím dnešné deti ako je pre nich vrcholom zábavy hrajkanie sa s tabletom, či mobilom, "drtenie cs-ka" a pod.
Nech žijú naše "zatracované" socialistické časy. Aspoň kvôli tomu detstvu a explózii neskutočných nápadov a zážitkov, stojí tá životná cesta za to !
