Slečna nezávislá. Pracovitá. Sebestačná. Vždy si ide za svojím cieľom, ktorý aj vždy dosiahne. Slečna mrcha. Kvôli svojej práci ublížila už veľa ľuďom. Jej najväčšou túžbou sa stalo byť najlepšia. Vždy prvá, najkrajšia, najmúdrejšia, najskúsenejšia, naj... Do firmy ale prišla žena, ktorá je rovnako dobrá ako ona. Zrazu už bola len pekná múdra a skúsená. To sa jej nepáčilo! Rozhodla sa spriateliť s novou kolegyňou, Máriou. Párkrát išli spolu von. Na nákupy, do mesta, na drink. Mária bola skvelá. A to bola asi jej najväčšia chyba.
-Lenka, raz by som chcela byť ako ty. Všetko ti ide tak jednoducho, si pre túto prácu ako stvorená. Ako to robíš?
Viac už slečne (skoro) dokonalej nebolo treba. Dala jej kopu zaručených rád ako sa stať skvelou pracovníčkou, ako robiť projekty do určeného dátumu, koľko nadčasov treba odrobiť. Čertove rady. Zaručene všetky zlé. Máriu po dvoch mesiacoch vyrazili a ani sa za ňou nestihlo zaprášiť. Lenka prebrala všetky jej projekty a mala zas o polovicu roboty viac. Najhoršie na tom však bolo, že ju to nemrzelo. To, že premyslene a absolútne cielene pripravila kamarátku o prácu. Šéf sa úplnou náhodou vždy dozvedel o každom jednom zlom kroku, ktorý Mária kedy spravila. O tom dobrom sa akoby zázrakom nemal od koho dopočuť. Slečna mrcha už bola zas na vrchole a presne tak to malo byť. No tu, nad oblakmi, tak ďaleko od všetkej malichernosti a faloše začalo niečo hlodať jej mladú dušu. Nepoznala ten pocit ale priala si, aby už rýchlo doleteli na tú skazenú zem, na ktorej ju neťažila vina ani žiadny iný cit, neznámy pre dokonalé a úspešné ženy.
Žienka domáca. Skvelá matka, manželka, milenka, záhradníčka, upratovačka, šoférka,... Nešťastná. Tak zvláštne nešťastná iba vo svojom vnútri. Nemôže to povedať nikomu. Jej priateľky si musia myslieť, že jej život je uspokojujúco šťastný. Inak by po celom meste rozširovali fámy o jej neschopnosti uspokojiť manžela, alebo sa vzorne starať o deti. Cíti sa neschopná sama pred sebou. Miluje svoje deti, sú to jej najbližší priatelia, je na nich hrdá, váži si život s nimi. Ale konečne bude mať od nich na skoro štyri dni pokoj. Tu, tak vysoko nad oblakmi, kde ju nedržia opraty jej spoločenského statusu, sa cíti byť slobodná. Nevadí, že len na hodinku a pol letu. Len chvíľu bez výčitiek svedomia za to, že je slobodná bez svojich ratolestí a manžela.
-Ako sa máš? ,opýtala sa Lenka svojej staršej sestry, keď prišli do hotela a začali si vybaľovať poskladané veci do poličiek.
-Mám sa fajn, naozaj dobre. Jakubko a Zuzka sú úžasní. Stále ma niečím prekvapia a obaja sú bohovsky múdri.
-To je super. Trochu mi chýbali. Nemohli by prísť niekedy ku mne na obed? Zobrala by som ich napríklad od parku.
-Niekedy neskôr sa na tom môžeme dohodnúť.
-Aha. To neznie veľmi presvedčivo. A...ako sa máš ty? Čo je u vás nové?
-Panebože Lenka, nevideli sme sa skoro dva roky! Myslím, že mám nové úplne všetko. Ty o mne nevieš vôbec nič, tak ako ti mám povedať, čo je nové? Nesnaž sa teraz zrazu hrať starostlivú sestru.
-Daj si nejaké lieky, nie je normálne že takto odpovedáš na otázky!
-Kedy je objednaný ten „výlet" na more? , spýtala sa Klára po dlhom čase trápneho ticha.
-Zajtra večer. Vyhovuje ti to, alebo máš iné plány?
-Vyhovuje.
-Klára nechcem sa hádať. Z roboty sa už ďalší rok nedostanem. Nemohli by sme sa aspoň trochu tváriť, že sa nič nestalo a že sme dve normálne sestry?
-Dobre. aj ja si potrebujem oddýchnuť od všetkého. Idem si čítať na pláž. Tak ahoj.
-Tak ahoj. ,povedala Lenka prázdnej izbe a pochopila, že nadviazať s Klárou opäť dobrý vzťah bude oriešok.
