- Samota! - aké je len to slovo zvláštne, vyjadruje tak veľa a zároveň nič. Aj keď tu sedím sama uprostred toľkej nostalgie, mám tu predsa len niekoho, kto mi robí spoločnosť, kto ma vypočuje, kto mi pošepká „Nie si sama." Je to ona, moja jediná priateľka, moja verná spoločníčka, moja jediná útecha - Samota. Sadla si vedľa mňa, chytila ma za ruku, usmiala sa svojim čiernym úsmevom a občas zaspievala svoju chytľavú pieseň, takú krásnu a prenikavo čistú - Ticho.
Len ja a ona. Len ona a Ticho. Občas priestorom preletí závan smútku, závan, ktorý sa usadí v mojom vnútri a nechce z tadiaľ odísť. Zakaždým mu vravím, nech odíde, nech nepoškvrní moju dušu ťažobou a clivotou, no nech sa akokoľvek snažím, nechce ma poslúchnuť. Samota sa na to len usmieva a nič nevraví, teraz keď potrebujem jej pomoc, mlčí.
- Vyžeň ten smútok z tejto miestnosti, no tak ho vyžeň! - nástojčivo na ňu nalieham, no ona ma ignoruje, nevidí, že upadám k zemi, že sa strácam a splývam s tmou. Vlastne ani nemusí nič povedať, jej ticho vraví za všetko, čítam to z jej temných očí. Má tam napísané, že si nemám smútok všímať, že nemám dovoliť aby sa usadil v mojom vnútri. Budem teda myslieť na niečo veselšie, na niečo, čo ju zaženie naspäť do svojho kráľovstva smútku.
A tak sedím uprostred tej najčiernejšej tmy, s mojou vernou kamarátkou Samotou, počúvam melancholické tóny ticha a odháňam nepriateľa Smútok. Dokonalá predstava ideálneho večera, veď čo viac by som si ešte mohla priať?
