Je pre nás milenecká láska zmysel života, niečo nevyhnuteľné alebo len pekná súčasť niektorých období? Určite je to individuálne no predsa len, priznajme si, že dvom sa kráča lepšie. Niektorí ľudia veria v najväčšiu silu prvej lásky, niektorí veria na jedinú životnú lásku. Podľa môjho názoru môžeme milovať kedykoľvek. No určite nie kohokoľvek.
Určite, na prvú lásku nezabudne nikto a stále bude v našom srdci a to nám zrejme dáva pocit, že nikoho iného už tak radi mať nebudeme. V istom slova zmysle je to pravda. Prvá láska je krásna ilúzia, očakávania plné naivity a ten krásny pocit bez strachu. Nevieme do čoho ideme, zdá sa nám to krásne a preto nemáme až také zábrany ako pri ďalších vzťahoch. Poznám ľudí, ktorí boli jeden pre druhého prvou láskou a oslava ich zlatej svadby sa bude konať čoskoro. Poznám taktiež ľudí, ktorí objavili svoju najväčšiu lásku až po tej prvej. A poznám aj ľudí, ktorí milovali len raz a ich vek taktiež už nie je nízky. Od čoho to teda závisí? Samozrejme, na veci tohto typu sa nedajú písať štatistiky ani robiť ankety. V niektorých ľuďoch je zrejme viac zmyslu pre lásku ako v iných, alebo sú viacej otvorení, odvážni a prikladajú jej väčší význam.
Najkrajšia je láska vtedy, keď nemáme dôvod milovať, nevieme prečo je to práve tento človek a neriešime, ako dlho to bude trvať a prečo by sa to mohlo skončiť. Ak nakoniec zistíme, že tento človek, ktorého milujeme z neznámeho dôvodu, sa k nám naozaj hodí a naozaj si rozumieme, môže z toho vzniknúť nádherný vzťah s, podľa mňa, dobrým základom. K tým najlepším vzťahom sa ťažko dopracujeme bez prekážok. Milovať naozaj nestačí. Častokrát zostarneme s človekom, s ktorým si rozumieme, skôr, ako s našou najväčšou láskou. Láska je choroba, ktorá z nás robí šialencov a keď je tak silná, že nedokážeme jasne uvažovať, viac spaľuje ako hladí dušu. Určite jednou z najdôležitejších častí vzťahu sú rozhovory, keď si uvedomíme, že s týmto človekom chceme byť dlho a raz nám už okrem nich neostane nič. Iste, pri niektorých vzťahoch si dovolíme predpokladať, že sa raz určite skončia, ešte skôr než sa začali, no nikdy to nevieme s úplnou istotou.
Chceme milovať, chceme byť milovaní, no vždy jeden miluje viac. Väčšinou sa raz dostaneme do každej z týchto pozícií, a môžeme sa rozhodnúť, ktorú chceme spĺňať. Keď náš partner je ten, kto nás zahŕňa všetkými možnými darčekmi, venuje nám každú myšlienku svojho dňa a nie je nič, čo by pre nás neurobil, je to určite pohodlnejšie. Sme to my, ktorí sme dobýjaní. Je to kľud, harmónia, istota, že tam pre nás vždy niekto bude. No ak sa ocitneme v pozícií opačnej, vstúpi do nás všetok temperament a bojujeme neustále, niečo si udržať je predsa len ťažšie než to získať. Ak chceme viesť silný emocionálny život, je pre nás určite vhodná pozícia číslo dva. No emocionálny zo všetkých strán. Zlej aj dobrej. Niekoho začneme milovať z istého dôvodu, priťahuje nás, páči sa nám jeho povaha, máme podobné ciele, záujmy... A vtedy je to tá istota.
,,Ľudia sú však šťastní len vtedy, keď robia to, prečo sa narodili. Ostatní čas nie sú smutní. Ibaže čakajú alebo spomínajú.´´ (Tento príbeh, Alessandro Baricco) Hľadajú svoj zmysel a raz, raz za každým príde sám. Nie každý ho rozpozná no určite raz príde. Alebo prišiel. A ak je pre niekoho takouto vecou láska, chce dávať aj prijímať veľa. Dokáže milovať viac krát, nádherne a intenzívne. A vtedy je naozaj šťastný. Nič iné mu nechýba. Niekto však uprednostňuje kariéru, umenie či čokoľvek iné, aj keď je rád že ho čaká doma žena s večerou a dve krásne deti.
A a čo vy, akú úlohu hrá láska vo vašom živote?
