Stonehenge. Je to až také klišé, že sa z toho stáva ojedinelý jav. No ona ho poznala z inej strany. Pre ňu tie skaly znamenali celý život. Pre dieťa preliezka a neskôr, pre malú dámu. jej nahradzovali knihy o spaľujúcej vášni milencov, ktoré čítali jej kamarátky. Mala vlastné ideály. Preskúmala každú ryhu, každý kúsok zeme podľa zmien ročného obdobia. Nepoznala teórie mnohých vedcov a ani názvy kameňov. Pre ňu to bol jej raj. Niekedy sedela úplne na vrchu a lietala. Inokedy chcela sedieť hore ale popritom sa dotýkať najdlhšieho stebla trávy na zemi. Niekedy len behala dookola a pomedzi ne bez rozmýšľania a snažila sa prísť na to, čo ju vedie práve tou cestou ktorou beží. Dialo sa to v noci. Prišla vždy na koni, nepozorovane. Nikto o tom nevedel. Okrem jej otca. Nikdy sa o tom nerozprávali, no len on vedel, čo to pre ňu znamená. Bol to on, kto ju tam zobral po prvý krát. Učila sa tam snívať aj žiť, rozlišovať nebo od zeme a trávu od skál. Túžbu od jej splnenia a nežnosť žien od tvrdosti chlapov.
Raz sa prechádzala pomedzi dav ľudí, bol to slnečný májový deň a tvárila sa, že i ona je len turistkou. Nikdy nechápala, prečo všetci tí ľudia majú fotoaparáty a nastavujú svoje vysmiate tváre do objektívov, keď mali pred sebou božie dielo. Stačilo byť ticho a pozerať sa. Oni to však vnímali inak a jej sa to páčilo. Spoznala tak ich povahy, správanie a gestá. Keď sa jej niektorý človek páčil, chodila za ním, kým neodišiel. Občas sa ho jemne dotkla, cítila pri tom istú spolupatričnosť a dúfala, že vnesie do neho svoj pokoj a on bude aspoň chvíľu len ticho, pozerať sa. Dnešný deň bol výnimočný. Vrava ľudu sa jej vždy zdala ako pieseň. Hlasitosť sa znižovala, čím ďalej na trase bola a naopak zvyšovala vždy hneď pri vchode. Najväčší rozdiel však nastal, keď nebo prestalo prepúšťať lúče svetla a začali padať prvé kvapky. Ľudia začali robiť paniku, ponáhľali sa preč, vyťahovali dáždniky a snažili sa zachytiť posledné obrazy momentu do fotoaparátov. Toho dňa sa presne toto stalo. Ona, ako zvyčajne, sa chcela vzdialiť, sadnúť si na koňa a cválať po okolitých lúkach, v daždi to bolo krásne. Nemala rada dážď pokiaľ stála nohami na zemi. Musela letieť. Ak ju to zastihlo v noci, vyliezla na ten najvyšší kameň a nastavila svoju tvár lejaku. Cez deň to bolo najlepšie na koni. Iba tak mohla byť sama a pri tom v spoločnosti, niečoho jej blízkeho. Na tých obrovských kameňoch nikdy sama nebola. Dnes niekoho uvidela. Bol to muž stojaci opodiaľ, bežne oblečený, ale nemal topánky. Veľmi ju to zaujalo. Nemať topánky sa jej v tom momente zdal ako jednoznačný prejav vyrovnanosti. Málokedy sa s niekým dala do reči, teraz však podišla k nemu, nejak samozrejme:
- Ak budete stáť v daždi bez pohnutia dlho, prestanete ho cítiť.
- Chceš ho prestať cítiť?
- Áno.
A život plynul ďalej. Niekedy sa tam stretli a niekedy nie. Vždy to však bolo v noci. Nikdy viac si neumožnili pohľad do očí za denného svetla. Málokedy rozprávali. Ona ho naučila liezť hore a on ju naučil ostať na zemi a pritom milovať dážď. Keď spolu kreslili neviditeľné priamky svojimi nohami, každý to robil po svojom. Bola to však súťaž. Išlo o to, vydržať dlhšie. Nakoniec sa vždy v jednom bode stretli, priamky sa preťali a to boli momenty ich najhlbšieho spojenia. Fyzické či psychické, to už nechajme na nich. Raz začal utekať inak ako vždy. Utekal ďaleko a divoko kričal. Najprv sa zľakla. Nedal sa zastaviť a po chvíli prenasledovania pochopila, že ho musí nechať prísť samého. Bola šťastná, že v ňom dokázala prebudiť túto divokosť, no zároveň cítila, že ona ostáva pokojná a chce aby to tak ostalo. Nebola sama, no akoby jej začal chýbať dážď. Boli to dni sucha a každá zem potrebuje občas zavlažiť. Vrátil sa. Po čase. Chcel, musel ale aj nesmel. Počasie však nebolo wiltshirské ako zvyčajne. Prišlo naozaj dlhé dlhé leto. Suché a veľmi teplé. A ona tam stále bola, bola tam preňho. Vedela však, že príde deň, kedy ho uvidí naposledy. Vtedy bola búrka, rovnaká ako inokedy, rovnaká, aká sa spustila v deň ich stretnutia. A posledné jeho slová boli:
- Ty dokážeš stáť s otvorenými ústami celú noc aby si chytila čo najviac kvapiek. Ja musím utekať, aby som ich predbehol.
Vtedy si zobral jej koňa. A ona to chápala. Bolo jej temnejšie ako inokedy a jej jediné svetlá boli stále len tie kamene.
Aj počas detstva, dospievania, dospelosti a aj teraz, v starobe, boli tie jediné svetlá, podľa ktorých išla. A viete čo? Vždy sa dostala kam chcela.
