To si zrejme povedali mnohí súčasníci, vďaka ktorým dosiahol tento obraz na aukcii v paláci Drouot jedny z najvyšších finančných ohodnotení spomedzi všetkých zúčastnených impresionistov. Je fascinujúce vidieť, ako sa všetci pozeráme na tú istú vec a každý ju vidíme inak. Čo sa umenia týka, je to iste najzjavnejšie. Ťažko sa preto zaoberať tým, prečo namaľoval autor obraz tak ako namaľoval, i keď poznáme celý jeho životný príbeh. A ak to aj vieme určiť s úplnou istotou, celý výjav pre nás stratil isté neidentifikovateľné čaro.
Rodina v bohatej tôni stromov. Pocit bezpečia, starostlivosť matky o svoje deti, ktorá tak dokonale splýva so zeleňou. Nie farebne. Pocitovo. Stojaca v strede, s hlavou mierne sklonenou nadol a sieťkou určenou pre účel chvíľkovej radosti spôsobenej odňatím slobody jednému z pestrofarebných motýľov Maurecourtu. Má anjelsky biele šaty, priliehajúce jej postave len natoľko, aby ukázali tú vznešenosť ženy, ktorej mladosť postupuje do úzadia aby dala prednosť roli klasickej ženy - matky. Pre svoje deti je oporou, je ich autoritou. A ona len zodpovedne prijíma svoju úlohu. Už sa neteší z krásy prírody ako pred tým, teší sa z radosti jej detí. Nakoľko je šťastná? Ťažko povedať. Život jej túto úlohu dal a je s ňou zmierená. Potichu a s hrdosťou. Nebol to jej výber, ona si nemohla vyberať. Človek proste je, zmieri sa s tým a bude šťastný, alebo je, nezmieri sa s tým a čaká ho ťažká cesta. Celá filozofia jej osudu, kde si vybrala variantu číslo jedna. Z prostoty ducha. Svojej sestre - maliarke rozumie, no ona sa odovzdala niečomu inému. Nesmeje sa veľa. Hrá na klavíri, najradšej veselšie melódie, i keď sa pri nich tvári vážne. Dodávajú jej každodenné potešenie, pripomínajú jej deti. Nie je ženou, ktorá by pracovala. Narodila sa preto, aby bola matkou, manželkou a osobou s nadhľadom priam až nadpozemským nad ostatnými ľuďmi, aj keď si toho nie je vedomá. Nie je filozof, nie je premýšľajúci človek, nie je umelcom a ani robotníčkou. Je motýľom, ktorého chytili jej deti. Poletujúcim v bezpečí prírody, len tak, bez rozmyslu, bez vyšších cieľov, bez radosti, trápenia, neovplyvniteľný počasím, prostredím ani inými motýľmi. Len lieta pretože musí. Pretože to tak má byť. Ona lieta dobrovoľne nad svojimi deťmi. Nad nimi a nad nikým iným, lebo oni ju chytili do sieťky. Zaslúžili si svoju odmenu a tak spoznali prvú radosť. Radosť možno spôsobenú chuťou moci. Alebo vlastne určite. Moci nad niečím, nad niekým, no je to len typ moci, ktorú má každý človek právo pocítiť sám na sebe. Ale len tak, ako keď zjete jednu kocku 90 percentnej najkvalitnejšej čokolády. Pre niekoho je až príliš silná, no pre tých čo nie, sú ochotní zaplatiť akúkoľvek cenu za ďalší, i len najdrobnejší kúsok. A ona nemôže vedieť, či jej deti táto moc nepohltí, preto i keď motýľa chytia, donúti ich pustiť ho späť na svoju cestu, lebo oni už jedného motýľa majú, aj keď si to uvedomia neskôr. A možno aj vôbec. Táto žena však svojimi sotva vedomými reakciami na ich správanie dáva svoj dar slobody aj do ich malých hláv žijúcich v inej dimenzii.
Berthe Morisotová maľovala výjavy nie typické, a to len vďaka tomu, že muž rodinný život zobrazovali málokedy. Bola skladačkou mozaiky. Jej námety boli ženské, no forma akou ich podávala nemá nič spoločné so sentimentalitou. Aspoň pre mňa nie.
