Rok 1926 a Rose Millerová, krásna afroameričanka sediaca na kamenných schodoch tejto kaviarne.. Na veži vzdialenej asi 400 metrov odbíjali dve hodiny popoludňajšieho času. A atmosféra bola nezameniteľná. Pozorovala ľudí, ktorých síce nebolo mnoho, no v svojej hlbokej podstate cítila, že takto je to najlepšie. Mohla dopodrobna skúmať pána v elegantnom, i keď vyšedivelom obleku, hrdo sa nesúc cez hlavné námestie. Mal obrovskú charizmu, ktorá žiarila z jeho očí, veľkých a srdečných, no zároveň tak smutných a pokojných., vyvolávala v nej pocity, ktoré nie sú opísateľné slovami, ani v tomto svete. Gaštanovo hnedé vlasy ostrihané na krátko skoro nebolo vidno a jeho plné pery vytvárali jemné polmesiačiky zakaždým, keď prešiel obyvateľ mesta. Poznali sa všetci a i tak si boli cudzí. On však každého poznal, vnímal, cítil.
Pár metrov od neho sa pohybovala postaršia pani, nežná a takisto už mierne senilná. Energia na prekonanie posledných krokov k svojej obľúbenej pekárni jej chýbala, no ona sa nevzdávala a kráčala ďalej. Bola to silná žena, to nemôžme popierať, žijúca prostým životom bezprávneho malomeštiaka, zmierená so svojim osudom, snažiac sa všetku svoju inšpiráciu presunúť do svojich detí. S milujúcim manželom na seba nemali čas, obrábal ich plantáž. Vždy hovoril, že pán sa nemá povyšovať nad svojho robotníka. A tak robil s nimi. Teraz robia na plantáži deti a pán hrá so svojou pani šach či kocky na hnedom septembrovom Slnku, navzájom si predčítajú knižky na večernej terase a skúšajú recepty pochádzajúce zo severu. Hudba bola každodennou záležitosťou, rovnako ako maľba obrazov presmerovaná na papier čarovnou rukou majiteľa plátna.
A tak títo dvaja ľudia, kráčajúc nezávisle od seba, upútali Rose Millerovú. V okamihu sa stretla s pohľadom každého z nich, vo výnimočnej atmosfére to bol výnimočný okamih. Cítila sa povznesene, nádherne smutne a tak plná. Šťastie jej vytáčalo kútiky do jemného, sotva badateľného úsmevu, oči začali roniť slzy. V tom ju vyrušilo jediné zazvonenie zákazníka pri okienku, postavila sa, jej mačka prebehla popod sukňu, voľne vlajúcu suchým vzduchom. A išla namiešať jeden čokoládový s kúskami banánu - čokoládová presná vyváženosť jej vždy lahodila najviac, banán znie celkom obyčajne no pre ňu sa tieto chute bili, bolo to také zmätené, že ste tomu podľahli a topili ste sa vo víre najväčšieho blaha. Preto presne vedela, ako túto delikátnosť uviesť k dokonalosti.. Podarilo sa jej to každý raz. Keď si zákazník sadol k Rosinmu stolíku, ktorý bol ošuchaný, škaredá zmes bielej a svetlunko modrej farby mu dodávala dojem otravnej nežnosti starých dám. Áno, v hmotnej dimenzii bola Rosina kaviarnička len starý krám, takmer nefunkčný, odpudzujúci. Ale každý, kto dokázal vnímať v dimenzii vnemov, ktoré umelci vkladali na plátna, papiere či klávesy, cítil auru vznešenosti, vyrovnanosti, zvláštnej harmónie nesúcej sa týmto malým námestím o 14:09 hodín miestneho času.. Jazzová hudba hrala každý jeden krát, niekedy smutná, soulová, niekedy šialené funky, niekedy erotické r´n´b. A podľa tejto hudby ste dostali chuť na koktejl. Keď jemný ťahavý hlas ženy mladej, no nešťastnej, doľahol k vašim ušiam, pocítili ste vanilkovú vôňu a na doplnenie emócii ste si objednali vanilkový koktejl s nádychom vaječného likéru.. Pri rozbúchanom srdci z energickej melódie vás načahovalo po broskyňovo mangovom shaku s pár čili papričkami na vrchu a keď vás zasiahla túžba, nič lepšie než jahodový sen s kúskami čokolády a orieškov s extra šľahačkou na vrchu ste si nemohli predstaviť. Pri dotyku pohára veľmi elegatného, no taktiež veľmi štýlového ste mohli okúsiť perfektnú obrúsenosť, najlepšiu akú sklo môže mať. Pery sa vám jemne prilepili, ale len pokým ste ich neovlažili obsahom pohára. Na zrak vplývala Rosina krása, dokázala vás prinútiť myslieť si o nej, že je bohyňa.
Rose vtedy nevedela, aké bohatstvo vlastní, miesto, na ktoré prastarí otcovia spomínajú doteraz. Miesto, na ktorom zastal čas, kde nikomu nezáležalo na tom, kto je, išlo len o samotné bytie. Čo myslíte, dokážeme si to predstaviť, i keď sme to nezažili?
