1982 a cigarety

V roku 1982 sme sa z Nolčova zvaného Japonsko, nemám páru prečo tú dedinu tak volajú, ale dobre, presťahovali na Ambrák do Martina. Tým myslím mňa, jasná vec, moja mladšia sestra, oveľa krajšia než ja, mama a jeden pán čo ma mama presviedčala aby som ho volal otec raz za čas, vysvetlím inokedy. Kto je z Martina nemusím dva krát vysvetľovať o aký barák sa jedná. Teraz to je satelitná základňa s rozbitými oknami, ale v roku ‘82 to bola pekná post komunistická bytovka. V baráku sme boli dve biele rodiny. Aj keď Roman bol môj dobrý kamarát, Majo bol môj najlepší kamoš toho roku. V baráku boli veľmi dlhé chodby takže o zábavu sme mali postarané. Jasné, že sme lietali z jednej strany na druhú aj keď sme to mali prísne zakázané od našich rodičov, však my vieme lepšie, že áno. V tej dobe bolo úžasne, že susedia často medzi sebou vychádzali super a skoro každý byt mal dokorán otvorené dvere. V každom byte sa varilo, nemyslím tým piko OK? Z každého bytu šli rôzne vône a my sme chodili z bytu do bytu a všade sme niečo dostali. Ale jedine čo nás s Majom zaujímalo boli cigarety. Jj vždy sme striehli a snažili sme sa ukradnúť aspoň jednu celú cigu, ak nie viac a najlepšie viac druhou cigariet, to bol bonus. Majo bol v tomto oveľa lepší než ja. Bál som sa, že ma uvidia a povedia mame, že kradnem cigarety, ale hračky som kradol jedna radost bez strachu a hanby. Ani mama nechápala koľko hračiek sa zmestí pod moju posteľ. Potom som dostal bitku, áno bitku milé deti, vtedy mamy na nás lámali všetko čo mali po ruke. Doma nikdy neostala jedna varecha celá. Potom som musel uplakaný zaniesť ukradnuté hračky a ospravedlniť sa. Tak to bolo skoro každý druhý deň. Ale späť k našemu novému hobby zvané fajčenie. Poviem Vám, mama fajčila Dalily, bleeeh vážny humus. To už radšej tie Marsky čo ten pán čo s nami býval, nebýval, fajčil. Bol som veľmi rád keď časom mama prešla na Sparty v mäkkom. Keď sme mali niaky ten úlovok, druhá vec bol zohnať oheň. Takže mám na mysli zápalky. Ako vravím Majo bol v tomto mega maniak, vždy bol dobre vybavený a presne vedel kde má čo ukradnúť. Vždy sme našli miesto kde sme si mysleli, že nás nikdy nikto neuvidí fajčiť. Pivnica, kríky a iné super skríže. Vážne super skríže, rovno pod oknami. Vtedy nám nedošlo do našich hláv, že keď zapálime cigaretu tak bude dymiť a bolo jasné, že sa jedného dňa takto zrejme prezradíme. Ale my sme boli tak natešení, že si ideme zapáliť, že sme vôbec na také niečo ani nepomysleli. Všetko šlo podľa plánu. Náš deň vypadal asi tak, že vstať, niečo zjesť, ukradnúť cigu, alebo nájsť masívny špak a pofajčiť si. Jedného dňa keď som sa vrátil domov po našom úžasnom rituále na mňa mama po otvorení dverí vyletela. “Kde si bol?” Podľa tónu hlasu som vedel, že všetko asi nebude v poriadku. “S Majom som bol.” Snažil som sa zachovať chladnú hlavu. “Dýchni na mna!” Zrevala mama. Nemal som na výber. Po dychovej skúške, čo som neobstál, som dostal takú facku, že sa vchodové dvere bytu somnou opäť rozleteli. Poviem Vám od tej doby som na cigaretu nepomyslel až do základnej školy. Jj aj napriek tomu to bol pekný rok. Tri krát rozbitá hlava, raz pekný a suchý pád do vápna a pekne hlavou na pred. Jednoznačne moja mama mala pevné nervy. Ďakujem mama. Aj keď stále nechápem tomu, že keď som si prvý krát rozbil hlavu, nie mojou vinou, keď som zazvonil doma s krvavou tvárou, mama prvé čo spravila bolo, že ma ostrihala do hola a čakala kým sa pán čo s nami býval vráti domov z roboty, aby ma zaniesol do nemocnice. No nič krvy mám stále dosť a ešte raz ďakujem mama. No a toto dámy a páni sa dá všetko zažiť vo vašich troch rokoch, stačí byť v správnom čase na správnom mieste.