Škola
Škola no, ja viem, ja viem a áno aj ty vieš aj ona vie, všetci vieme. Kto tam nechodil, že? No dobre, určite sa taký niekto nájde, ale o to tu teraz nejde. Každý z nás si niečo z tej školy odniesol. Ak to neboli tie múdrosti, čo sa nás tam snažili naučiť, tak to boli priateľstvá, lásky, športové úspechy či neúspechy, zlomeniny, modriny, štychy, ruštinu, nemčinu, pitagorovú vetu, alebo traumu z prvouky. Mohol by som tu písať o tom, ale to potrebné nie je. V každom prípade si každý pamätá školu po svojom. Presne ako som spomenul v blogu o susedoch, že tých si nevyberáme tak tu sme opäť pri tom - spolužiakov si nevyberáme. Nemôžem písať za každého spolužiaka, ale ja som mal rád asi každého z nich, teda Milota mi ležala niaky ten ročník v žalúdku. Nebola to ale jej chyba, však sme boli deti a nevedeli sme ovládať svoje emócie.
Budovateľov - Budoška
Musím sa hneď na začiatku priznať, že si moc na školu nepamätám. Preto je fascinujúce keď stretnem spolužiaka/čku a spýta sa ma či si pamätám kto čo povedal, alebo urobil a mne to príde divné, že si na niečo také vôbec nespomínam. Nie sú to vždy pekné historky čo vám tí spolužiaci pripomenú. Človek sa sám seba pýta "Kurva a bol som tam? Uniklo mi niečo, ale si tento tu chce so mňa len vystreliť?" Každopádne sa na tom zo slušnosti zasmejem a snažím sa zmeniť tému. No ale pekne poporiadku. Aj keď sme bývali v Košútoch 2, školu sme navštevovali na Severe. To je prosím pekne ďalšia štvrť v Martine, pre tých čo Martin nepoznajú, dobre? Ako to je možné? No na to je jednoduché vysvetlenie. V Košútoch 2 žiadna škola nie je. Nebola v roku 1986 a nie je tam ani teraz. Hurbanku v Košútoch 1 ešte nemali ani v pláne stavať, tak najbližšie sídlisko so školou bolo na Severe. Na Severe sú tri školy, neviem či sú ešte všetky v plnom prúde, ale v roku 1986 ich toľko fungovalo. Pre nás deti to bola ďalšia výzva a nie len preto, že sme šli do školy, ale aj na nové sídlisko a medzi ďalšie deti čo sme dovtedy nepoznali. Na dve veci si vždy spomeniem keď je reč o škole. OK prvá je prvouka, neviem prečo ale je to tak. Vždy mi prejde hlavou tento učebný predmet. Asi kôli názvu, vážne som do teraz na to neprišiel. A za druhé to bude ako ma, jedného nie pekného dňa, súdruh riaditeľ donútil sa vyzliecť z riflí a nechal ma celé vyučovanie sediet v triede v trenírnach. Predsa sa riadil pravidlami ktoré jasne hovorili o zlých veciach čo idú zo západu. A tým bola aj rifľovina. Moja chyba. Porušil som pravidlá a dovolil som si obliecť zakázaný material do školy. Žiadny zo súdruhov nebral do úvahy pocity malého chlapca. Proste zákaz je zákaz! Od tej doby nosím len saténove veci. Ale nie...prešiel som na menžestráky, tie boli dovolené a dokonca uznávané u súdruhov v škole. Ale boli veľmi príjemné na nosenie, to sa musí uznať. No moc sme na výber v mladosti nemali. V podstate mi to bolo jedno čo mám na sebe až do druhého stupňa. Na fotenie sme museli mat iskričovský a neskôr pionierský úbor takže to bolo jedno. A pravda je, že sme na tých fotkách v rovnošate vypadali lepšie ako keď sme sa začali obliekať my. Od druhého stupňa sme sa na fotenie obliekali sami a to aj preto, že pionierske úbory už neboli povinné z jedného a veľmi dôležitého dôvodu, naši červený bratia sa stiahli domov a tie fotky vážne majú grády. Pri pozeraní tých fotiek mám často chuť si vypichnúť oči. Áno mama mala si pravdu, veľmi zle som sa obliekol na fotenie. A nie len na jedno fotenie.
S novým prostredím prišli aj nové záujmy. Doposiaľ som nevedel čo všetko sa dá naučiť za taký krátky čas a učivo to nebolo. A tým nebolo nič iné než krádeže. Aj keď som sa už s menšími krádežami stretol oveľa skôr, počas školy to prešlo do väčších rozmerov. Začalo to hlavne vecami čo si chcel ale nemohol dovoliť a končilo tým, že si kradol len tak pre zábavu. V škôlke som kradol hračky na čo rýchlo prišli a všetky drevené zvery som do jedného musel vrátiť. Jednou mojou výhodou boli moje otravné, kučeravé, chemlónové vlasy. By ste ani neverili čo všetko som tam dokázal schovať. Najčastejšie som kradol tuškové baterky. Trebalo ich často vymieňať do walkmanov. No a potom to bolo všetko čo sa tam zmestilo perá, ceruzky, gumy pomaly celý peračník. Ach boháča stále mi behá po rozume tá blbá prvouka. Nevadí, vrátime sa radšej k tým krádežiam. No ako vždy a všade vrana k vrane sadá a aj v škole som si našiel kumpánov čo mali podobné zaľuby. Medzi nimi boli moji milí spolužiaci Patrik a Martin. Martin bol úplny macher čo sa týka kradnutia. Bez strachu hneď a zaraz, a hlavne nenápadne, vedel ako a čo ukradnúť. Veľa krát po vyučovaní sme šli po obchodoch ukojiť svojho démona a niečo šlohnúť. Martin sa postavil pred obchod a vraví: "Idem dnu a vy mi ukážete ktoré topánky mám ukradnúť." Vošiel do predajne a postavil sa do výkladu. Vo výklade boli vždy vyložené ľavé topánky. S Patrikom sme ukazovali na topánky a Martin postupne bral a dával si ich do rozopnutej vetrovky. Vyšiel von s úplnym kľudom, prehľadom a hlavne s úsmevom na tvári. On to musel mať v krvy, inak si to neviem vysvetliť. Jasné, že sme potom začali zdrhať čo najďalej od obchodu a keď sme boli už z dohľadu tak sme sa zastavili pri najbližšom smetiaku a zahodili všetky ukradnuté veci. Prečo sme kradli? No zrejme kôli tomu adrenalínu? Sám neviem prečo a hlavne veci čo sme aj tak vyhodili. S Paťom sme založili klub kde sme boli členovia len my dvaja, aspoň si nepämatám, že by tam aj Martin chodieval, ale bol to náš klub. Klub zlodejov. Ako sa náš klub volal si ani jeden zo zlodejov už nepamätá. Poväčšine sme vysedávali v niekoho pivnici a rozmýšlali čo podnikneme. Popri tom sme ukradli niekomu kompót z pivnice a v tom prišiel ten nápad si pobrať čo najviac zaváranín. Bolo ich až toľko, že sme ich začali skladovať v Patrikovej pivnici. Vlastne sme kradli kompóty z vedľajších pivníc a ukladali ich do Patrikovej. Takto sme sa zabávali pár dní až kým sme nezistili, že je medzi pivnicami aj jedna miestnosť s bicyklami. V tom prišiel ten nápad a pobrať všetky bicykle. Nebolo to domyslené, teda teraz keď nad tým tak uvažujem, lebo my sme tie bicykle chceli len zobrať. Nemali sme v pláne ich predať. Len slengovo povedané, chceli sme len tú pivnicu "vyčorovať". Najlepšie na tom bolo, že Patrik mal kľúče, takže sme si otvorili, pobrali bicykle a pekne za sebou zamkli. Finito! Aké jednoduché. Jasné, super máme bicykle a čo s nimi teraz? Áno všetky ich hodíme do Turca. Nádherný a veľmi múdry plán. Koho to napadlo neviem, ale poďme to dať tento krát na Patrika. Myslím, že on mal tento super nápad ako zamaskovať náš dokonalý zločin. Ach áno, hodili sme všetky bicykle do rieky až na jeden. Ten sa rozhodli si ponechať a za mojím chrbtom ho aj predali, čo bola osudová chyba. Záhada je, že nik by na našu dokonalú lúpež neprišiel keby ten bicykel nepredali. Vtedy leteli "galúsky", čo boli tenké závodné kolesá, a tie v tej dobe nemal kade kto. No čuduj sa svetu, ale majiteľ galúsiek sa zrejme čírov náhodou dopátral kto mu ukradol ten super závodný bicykel z pivnice. A teraz pozor, lebo toto by asi nik nečakal, ale majiteľ nebol nik iný než...a teraz to vážne príde. Neviem či by ste to uhádli tak vám to prezradím OK? Áno majiteľom nebol nik iný ako Patrikov sused. Buuuuuum, prásk...záhada vyriešená. To leto príjemné nebolo. Chodil za nami a vymáhal od nás peniaze za ukradnutý bicykel, že ak nezaplatíme zavolá na nás policajtov. Ach však my sme len kradli, my sme nemali žiadne peniaze. Neraz som sa musel zatajovať pred Patrikovým susedom. Mama ma úspešne kryla až to chalana prešlo a vážne na nás zavolal tých policajtov. No a rovno do školy. Mame som do posledného dňa tvrdil, že nemám poňatia o čo ide a že s tým nemám dočinenia. Chyba milé deti. Mama by dala ruku do ohňa za to, že jej milý syn nič neukadol. Na ten pohľad nikdy nezabudnem keď pravda vyšla najavo. V Patrikovom zadku by som sa vtedy radšej videl. Prepáč mama....však vieš...už nikdy viac...vidíte zas klamem. Tak ešte zo pár krát, ale o tom opäť neskoršie.
