Koniec
Aj keď som sa vlastne na základnej ani zle neučil, tak pravda je taká, že sa mi učiť vôbec nechcelo. Škola ma žiadnym smerom nazaujímala. Jedine čo ma zaujímalo pri vstupe do školy bolo kedy z nej opäť vypadnem. Na prvom stupni som sa tešil na hudobnú výchovu, nie kvôli Mozartovi, ale preto, že učiteľka K. bola obdarená velkým poprsím. Aj keď mala vyhádzanú tvár, na nič iné sme sa s chalanmi nemohli na jej hodine sústrediť. Veľmi nás tešilo keď v predklone zapisovala niečo do triednej knihy, vtedy sme všetci dávali pozor, teda ja určite. Ale pravdu povediac, neviem čo my muži máme stále s tými cickami. Keď nás prestala učiť a nastúpila na jej miesto nová učiteľka, tak som o túto hodinu prestal mať záujem. Myslím, že som nebol jediný, ale viete čo? Spýtam sa Paťa, ten mi neskôr niečo určite pripomenie. Paťo mi má vždy čo vytknúť keď zverejním blog. Jediná dobrá hodina bola teda hodina telocviku. Človek tam chodil s tým sa odreagovať a nad ničím moc nerozmýšľať. Občas uškodiť spolužiakovi z inej triedy, ale nie moc, len pre menšiu škodoradosť. Pri futbale najlepšie postaviť najnesympatickejšieho spolužiaka do brány a snažiť sa ho trafiť za každých okolností. Dobre no, nemá sa to, ale skúste to vysvetliť násťročnému čo sa mu búria akurát hormóny a nevie čo so sebou. Niekedy som sa v tej bráne ocitol aj ja, ale dobrovoľne, teda aspoň z môjho pohľadu. Jasné, že sme sa aj tešili na dievčatá v tielkách. Budem hovoriť za seba teraz, všímal som si ako sa nám spolužiačky vyvíjajú. Väčšinou som to preberal s Nobom, on mal podobný názor aj keď máme rozdielný vkus. Aspoň by sme sa pri výbere nehádali. Šport ma celkovo bavil a do konca základnej školy som sa mu aj celkom venoval. Okrem hádzanej som reprezentoval školu v skoku do výšky. Nikdy sa mi nikde nepodarilo skončiť na prvom mieste. V hádzanej som bol vždy druhý v bodovaní rovno za Lacom. V skoku do výšky som skončil na každom podujatí druhý hneď za Ivanom. Išlo ma drbnúť. Nech som sa akokoľvek snažil a trénoval, nikdy som týchto dvoch zmrdov neprekonal. Ale musel som sa naučiť aj prehrávať. Dobra lekcia do budúcna, ale netešila ma. Vždy ma bavil hokej a keď chodili tréneri po školách a zapisovali záujemcov na hokejovú školu, vtedy prišlo moje prvé sklamanie. S radosťou som to oznámil doma a čakal som na reakciu mojej mamy. Tá prišla, ale nie ako som predpokladal. "Vieš, že si mal tri trojky na vysvedčení?" Spýtala sa mama. No jasné, že som to vedel, však som sa na ne nadrel, teda viete ako, hej proste som vedel aké známky mám. "Takže žiadny hokej nebude!" Piče a je po kariére! Ani to, že Jaro mal horšie známky a jeho rodičia prihlásili na hokej nezaujímalo moju mamu. Mama prišla neskôr s nápadom ma prihlásiť na výtvarnú. Videla vo mne potenciál maliara, umelca. Jj nakreslil som pár obrázkov do slávnych pamätníkov. To boli v tej dobe dosť vážne veci, tie pamätníky. Len nevedela, že ako každé druhé dieťa, aj ja som obkresľoval na papier cez okno. Takže zo mňa žiadny umelec napokon nebol. Keď sa dozvedela, že chodím miesto výtvarnej zbierať gaštany, tak ma odtiaľ odhlásila. Bolo to pre dobro každého z nás. Moje umenie ostalo v pamätníkoch. Pomaly ale isto sme sa dostali do poslednej triedy druheho stupňa 8.B. Hneď ako začal prvý školský deň prišla otázka "Čo ďalej?"
Čo bude keď skončíme tento ročník a uzavrieme za sebou ďalšiu kapitolu života.
Učňovka
Najprv som chcel pokračovať v športe aj ďalej po základke. Radili mi telovýchovnú školu v Tepliciach,
ale v poslednej chvíli som si to všetko rozmyslel. Prečo? Ja sám neviem. Niečo sa mi marí, že som sa dozvedel o škole ktorú navštevoval ten Pán čo s nami býval. Škola kde sa učiť nemusíš a keď ju skončíš ničím ani nebudeš. Tak som si dal prihlášku na učilište v Jahodníkoch. Veru, veľa ľudí sa čudovalo, aj ja sa čudujem teraz keď to píšem...ževraj som mal na viac, ale malo to výhodu, nemusel som robiť prijímačky. Dobrý priemer, bavíme sa o známkach, mi zaručil voľný vstup na školu kde sa vážne nebolo taký problém dostať. Prvý krát som sa dopočul o triede nazvanej PJ. Bola to dvojročná trieda pomocnej jednotky. Mega názov PJ - pomocná jednotka. Mali sa učiť z každého oboru čosi. Túto triedu navštevovali len chalani, aspoň za našej éry, teraz ťažko povedať kto je chlapec a kto nie...teda kto sa ako cíti kým, čím, a tým nechcem nikoho uraziť v tejto po sedliacky povedané chorej dobe. Ale do tejto triedy som ja nechodil a zďaleka ju obchádzal. OK tak späť ku mne. Ja som prosím pekne navštevoval miešanu triedu inštalatér/klampiar. Kedže sa museli triedy naplniť, museli ich spájať. Ja som prosím pekne inštalatér/kúrenár. Takže opravár trubiek. Počas štúdií som sa stretol a opravil veľa trubiek. Tečúce, prasknuté, hrdzavé, tenké, hrubé, smradľavé...keď trúbka tak už poriadná. Dá sa teda povedať, že som trubkár? Po pravde, do trubiek sa nevýznám a nič už s nimi nechcem mať spoločné. Hneď veďľa našej triedy bola trieda plná murárov, ktorú navštevoval bývalý spolužiak Martin o ktorom som už písal, a veďľa nej zas trieda automechanikov. Samí chlapci naokolo...a jedna trieda predavačiek, jop. No, tu sa priznám, že sa mýliť môžem a Paťa som už nemal nablízku takže sa budem musieť spoľahnúť na ďalšieho spolužiaka z učňovky čo si všetko pamätá. Nerád volám ľudí priezviskom, ale tento spolužiak čo si všetko pamätá sa volá presne tak ako ma starký volal kým žil. Takže vám neprezradím jeho priezvisko, ale starký ma volal B R U N C K O. Nikdy mi to ale Tomáš neveril, myslím, že neverí doteraz. V triede nás bolo 34 ale skočilo len asi 14 z nás....ja medzi nimi. Ale zas predbieham. Niekedy mi to prišlo, že v tejto škole ide vážne len o prežitie. Len to tam prežiť nejakým spôsobom. Náš triedny bol preslávený Pán Švehla, otec R.Švehlu. Úžasný človek to bol. Aj keď ľúbil vypiť, nemôžem na neho nič zlé povedať. S jeho hodín si pamätám len toľko, že jeho syn Robo sa naučil hrať hokej úplne sám a dostal sa do NHL taktiež sám. Takže dve hodiny vykurovania s Pánom Švehlom boli hodiny spomienok na detsvo jeho syna a keď nehovoril o synovi tak niekedy nás zobral počas vyučovacích hodín robiť na jeho barák. Raz mu hovorím: "Pán Švehla, vie o tom riaditeľ, že vám chodíme robiť počas školy na barák?" Pozrel na mňa cez okuliare a vraví: "Horný, chceš skončiť túto školu?!" No a od tejto chvíle som sa ho to už nikdy neopýtal a koniec koncov rád som tam chodil pomáhať, on nás všetkých za to nechal prejsť s jeho predmetu. Tak som si to aspoň ja vysvetlil. Možno len Dišky robil reparát, ale zas Dišky bola kapitola sama o sebe, viem o tom niečo, sedel vedľa mňa. Plná trieda chalanov bola veľká výzva. Nechcel som zapadnúť ale ani moc vyniknúť. Žial vyniknúť sa mi podarilo svojim blbým účesom. Moje vlasy sú ako chemlón, nechal som si narásť takzvaný "mikrofón". A k tomu mikrofónu som mal v zadu ešte aj copík ktorý som si farbil na čierno. Hneď prvý deň som dostal úžanú prezývku "Pudlík". Takže mi tretiaci spríjemňovali prestávky na chodbe vybľakovaním tejto prezývky. Nie moc dobrý začiatok na učňovke, ale za to si môžem veru sám. Takýto debilný účes ach. Pár ľudí som ním zrejme rozosmial, ale skoro som kvôli nemu dostal veľa krát na hubu. Asi pudlíci neboli moc v láske na tejto učňovke. K tomu mi vždy padali nohavice, nikdy som si nezobral opasok alebo tráky, musel som si ich jednou rukov pridržiavať. Zobral som si viac cigariet, lebo mi bolo povedané, že tretiaci sa budú na toaletách na takéto veci pýtať. "Daj cigu Pudlík!" A kedže som ich provokoval mojím skvelým účesom radšej som tie moje cigy rozdal, nerád by som aby použili moje škuty miesto hajzlovej kefy. Hneď na tretí deň nás prišli do triedy pozriet páni policajti z kriminálky. Nie nás, ale zobrali Laca von a tam mu vysvetlili ručne stručne o čo šlo. Nikdy sa na to nik Roba nič nepýtal. V naších očiach bol už aj tak za to hrdina a je jedno prečo ho vytiahli von. Ale konečne sa niečo dialo, takto som si prvé dni na učňovke nepredstavoval, ale paráda. Postupne som sa zoznamoval s chalanmi v triede a dozvedel o dedinách z ktorých poniektorí pochádzali a poviem vám, nemal som ani páru, že sa také neďaleko Martina nachádzajú. Prestávky sme si spríjemňovali bitkami v triede, na chodbách, záchodoch, v šatni, aj pred školou a za školou. Takto sme sa pripravovali na okolitý svet čo na nás tam za oknom striehol. Neboli to moc kruté bitky, len také aby sme vedeli kto si čo môže ku komu dovoliť. Ja som nebol veľký bitkár tak som si moc nedovoľoval ale bol som pri tých čo si dovoľovali až príliž. Prvý ročník prešiel celkom rýchlo a prvý deň druhého ročníka keď sme všetci stáli von, privítávali prvákov a pozerali kto teraz bude dávať cigy nám, stála tam ona...Janka.
