Susedov si nevyberáme. Tak to proste je. Teraz neviem či to je zlé, alebo dobré, ale jedno je isté, že aj keby sme si ich vyberali my, časom by sa niekto z nich prejavil ako idiot a hlavne ten čo býva nad vami. To je taká super vec, že hlavne susedia čo sa nasťahujú o poschodie vyšie zvyknú byť hluční, alebo majú psa ktorého začnete nenávidieť a nie kôli tomu, že zvierata nemáte radi. Vždy keď sa tam niečo deje tak rozmýšľate čo tam asi môžu robiť, prečo práve teraz a začnete mať alergiu na každý zvuk čo prichádza z bytu nad vami. Tak isto som sa ja musel naučiť trebárs vysávať až po jedenástej hodine v sobotu, nie len aby som udržal dobré vzťahy so susedmi pod mojím bytom, je tak Stano? Verím, že teraz je to o niečo lepšie než prednedávnom. No a soboty ako susedia nenávidíme najviac, či sa mýlim? Hlavne za detských čias. Sobota znamenala domáce práce. Takže ak mama spomenula koberce v priebehu týždňa viac ako dva krát tak sme vedeli, že prišiel čas na tepovanie, alebo prášenie kobercov z bytu. Koberce sa prášili na prachári. Prachár bola naša modla, tam sme sa schádzali a sedávali po večeroch. Odtiaľ nás často vyhadzovali ževraj kôli rušeniu nočného kľudu. Vždy to nasralo suseda z prvého poschodia, kôli nám asi nemohol spať. Horšia vec bola tepovať koberec. V pivnici bola miestnosť kde sa vykonávali tieto činnosti. Koberec sa namočil a potom si naň vylial šampón. Potom si zobral kefu, dal na kolená a šuchal do zbláznenia. Kolená si si ošuchal s kobercom krásne do bordova. Som veľmi rád, že koberce zišli z módy.
Zvončeky
Medzi naše obľubené hobby v detstve boli vchodové zvončeky. Teda s Nobom sme vždy strčili zápalku do vchodového zvončeka, hlavne susedom čo sme ich vôbec nemuseli, alebo ich deti a ušli sme. Skryli sme sa za roh a pozorovali sme nasratého suseda ako vybehne von a snaží sa nájsť toho kto to spravil. Susedia vybehli s veľkým krikom ako: "To ktorý kkt nemá čo robiť? Počkaj keď ťa chytím! Poviem to rodičom!" Hej, hej jasné, ako keby sme to nepočuli asi sto krát v ten deň. Keď sme šli pešo domov zo školy, občas sme niekomu zazvonili a ušli, len tak z dlhej chvíle a tu sme si všimli priezviská ľudí v panelákoch. Napadlo nás, že by sme mohli mená čo nám prišli smiešne, alebo netradičné pobrať a dať ich do našeho vchodu. Na to nám, ale rýchlo prišli, lebo sme vymenili všetky mená okrem tých naších, ale tak učili sme sa rýchlo. Neskôr sme vymenili všetky mená za mená slávnych ľudí a to bolo na chvíľu dobrá sranda keď prišiel niekto niekoho hľadať a na zvončekoch bol Schwarzenegger, Stallone, Norris, JCVD a Cicko, toho sme tam vždy nechali.
Telefónna búdka
Nemusím ani nikomu tu hovoriť, že mobil bola ešte ďaleká budúcnosť v rokoch 80tých a nie všetci mali doma pevnú linku, to bol telefón z ktorého sa volalo ale nedal sa zobrať von. Vtedy sused otravoval suseda či by si nemohol od nich zavolať, alebo či by niekto nemohol jemu zavolať k ním. Veľa domácnosti doma pevnú linku nemali, tak presne ako aj nám slúžila telefónna búdka na viac účelov. Jeden z ních bolo spojenie medzi vzdialenými, ale pre nás to bola skôr zábava. V každej telefónnej búdke boli zlaté stránky, ak ich ovšem niekto pred tým už neznárodnil. Tam sme vyhľadali ľudí ktorých sme poznali z videnia a zavolali len aby sme im povedali nejakú kravinu typu "Máte v byte bombu!" Po čase to už nebola sranda nakoľko už ani ten dotyčný nevybehol von a nedal si tu námahu zistiť ktorý retard to volal. Ja som túto búdku využil hlavne na oznámenie jednej babe z druhého sídliska, že ju milujem. Zavolal som jej a povedal: "Denisa, milujem ťa!" a hneď som zložil. Po viac volaniach sa z druhej strany ozvalo: "Ja viem kto si! Si ten kučeravý kkt čo mi stále volá! Počkaj keď ťa chytím, sa máš po vtákoch!" Ha nikdy ma nechytila, ale snaha tam bola a neraz som utekal cez sídlisko pred nasratými dievčatami od veďľa.
Cinkulár
Určite dobre viete čo cinkulár je. Píšem to preto, že ako skoro každý večer sme sedeli na lavičke, alebo na tom našom prachári a nič nerobili v neskorých hodinách no a domov sa nám nechcelo. Bolo niečo po 23hod a Dušan, najstarší člen z jednej nemenovanej rodiny, vyšiel na balkón, bývali na predposlednom poschodí a začal píliť na ňom zrejme kusy dreveného nábytku. Nechápali sme a hlavne neverili vlastným očiam, a susedia aj ušiam, že Dušan mal na balkóne cinkulár! Ako ho tam dostal? Na čo mu tam bol je divná otázka ale miestna, lebo vieme dobre na čo cinkulár je. Nám to ale prišlo veľmi zábavné, že sa rozhodol niečo pred pól nocou píliť na balkóne a vôbec ho nič nesralo. Nasralo to ale suseda oproti ktorý vybehol na balkón s ostrými slovami. Začal mu nadávat a vyhrážať sa mu, že zavolá žandárov, tak nazývali verejnú bezpečnosť za našej doby. My sme pozorovali celé dianie iba zo spodu a cez hluk cinkulára sme moc nepočuli aký monológ sused vo vedľajšom balkóne viedol až zrazu Dušan hodil drevené poleno po ňom a trafil ho presne do hlavy. V tom sused stíchol a zmyzol z dohľadu. O pár minút sme počuli sirény sanitky a polície. Pred barákom sa nazbierali ludia a sledovali hádku medzi Dušanom, jeho rodinou a rodinou ubliženého. Padali ostré slová a výmena názorov prečo by sused Dušan nemal používať cinkulár v paneláku a pred pól nocou. Ja si myslím, že prečo nie, keď si umelec, čo Dušan bol, aspoň výzorovo tak kedykoľvek a kdekoľvek keď ťa chytí umelecké tvorenie. My sme lepší večer v Košútoch ani nemohli chcieť.
