Monika Beňová sa nedávno pustila do Denníka N za zverejnenie fotografie jej zosnulého bývalého manžela Fedora Flašíka. Označila to za necitlivé, nevhodné, ba až za porušenie ľudskej dôstojnosti. V jej slovách zaznieval smútok, ale aj hnev — a najmä tón, ktorý si nárokuje morálnu autoritu. A práve tu sa začína problém.
Lebo ak chce niekto moralizovať, mal by najprv upratať pred vlastným prahom.
Beňová totiž v minulosti neprejavila žiadne rozhorčenie, keď sa na adresu bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej šírili sexistické, osobné a negustiózne útoky — často z prostredia, ktoré jej bolo a dodnes je politicky blízke. Mlčala. A mlčanie v takýchto chvíľach nie je neutralita. Je to tichý súhlas. A ten sa s morálnym rozhorčením nad fotografiou zosnulého manžela bije ako parkovanie na mieste pre ZŤP bez oprávnenia.
Áno, aj to sa stalo. Beňová bola pristihnutá, ako parkuje na mieste vyhradenom pre osoby so zdravotným postihnutím, hoci na to nemala nárok. A nešlo o omyl. Išlo o pohodlie. O ten typ správania, ktorý verejnosť právom vníma ako aroganciu moci. Ako „ja môžem, vy nie“.
Takže keď sa europoslankyňa rozhodne verejne karhať médiá za nedostatok úcty, bolo by vhodné pripomenúť si, že úcta nie je jednosmerná ulica. Nezačína sa pri titulkoch v novinách, ale pri vlastnom správaní. Pri tom, ako sa správame k slabším, k tým, ktorí nemajú výsady, ani ochranku, ani modrú značku na aute.
Médiá majú svoje limity. Ale aj verejní činitelia. A ak si niekto nárokuje morálne právo kritizovať, mal by ho podložiť konzistentnosťou, nie selektívnou citlivosťou či slepotou.
Apropo, napriek tomu, že Monika Beňová vie byť rýchla a hlasná, keď ide o osobné či mediálne témy, ktoré sa jej dotýkajú, k práve schválenému konsolidačnému balíku, ktorý má zásadný dopad na verejné financie a životy Slovákov, sa zatiaľ nevyjadrila. Opäť mlčí. A práve toto jej mlčanie hovorí viac než tisíc slov o tom, kde sú jej priority a aká je jej skutočná odvaha postaviť sa k náročným otázkam.
