V Bormiu sme zbadali, že potravinová zásoba sa námpodozrivo stenčuje, tesco-chleba sa míňa a ani sa nenazdáme a umriemehladom. Začali sme hľadať nejaké potraviny, ale bolo priam nemožné nájsť ich.Taliansky sme asi vedeli mizivo málo, lebo keď sa Michal opýtal jedného dedka,kde sa tu dá kúpiť „pane (tal. chlieb)“, ten sa začal kadejako vykrúcať a nechcelodpovedať. Po dlhšom váhaní však otvoril peňaženku a chcel nám dať párgrošov, na čo sme sa začali všetci strašne smiať, totiž on si myslel, žežobreme :) ...Tak nám ukázal jeden obchodík, no ceny „chleba“ nám doslova vyrazili dych.180-Sk za 1kg sa mi vidí prehnaná cena. Ale hladu nerozkážeš a tak smekúpili dve kilá a tu zase ďalšie prekvapenie – milá pani slove „2kg“ vytiahlavrece, ako na "krumple" a začala ho plniť. Ten ich chlieb bol totiž samádiera nedal sa ani porovnať s našim.
Za mestom nasledovala večerná siesta a vtedy to prišlo. Začalo pršať...Asi nič horšie cyklistu – obdivovateľa nemôže postihnúť. Táto fotka mieri do údolia, ktorým sme šli stúpať, fotil to spolužiak za úplne iného počasia... Mesto je Bormio.
Držali sme sa statočnea až do tmy sme stúpali na cestou na Foscagno (2291mnm,1100m/22km).Skončili sme asi 13km pod priesmykom, ten dážď sa už nedal tolerovať, a taksme našli jeden krytý prístrešok kvázi autobusová zastávka a prežili smeďalšiu noc. Ráno však pršalo znovu, napriek tomu na Foscagno spomínam v dobrom,je to také rovnomerné stúpanie s pekným výhľadom.
Passo Foscagno, tu je Švajčiarska hranica:
Navrchu sme kúpilinejaké pohľadnice, opečiatkovali ich a spustili sme sa na Passo Eira(2208mnm,100m/1km).Z neho nemám žiadnu fotku, lebo ten priesmyk som si ani nevšimol. Zjazdíkbol kvalitný, sklesali sme do Livigna(1 830 m.n.m) a zastali smepri priehrade. Kto tam bol vie, že scenéria Livigna a priehrady jeneopakovateľná. Po ľavej strane priehrady vedie cesta až ku tunelu doŠvajčiarska. Ide pár metrov nad hladinou jazera v dĺžke asi 7km. Priehrada je v zovretímedzi dvoma strmými stráňami a človek má pocit, že je strašne malý.
Livigno:
Prešlisme na druhú stranu priehradného múru a počkali sme, kým bude do tunelazelená. Tunel má 4km a je perfektný, bicykle tam majú povolený prejazd,fúkalo nám do chrbta, takže sme ním preleteli priemernou šesťdesiatkou a ocitlisme sa opäť v Taliansku.
Colníci boli riadne medvede, takí 180kg SBS-kári. Zadažďa sme vyšľapali na Ofenpass (Pass del Fuorn) - 2149 mnm, 12km a tu už začalo byť naozajnepríjemne, kosa a vietor. Nezdržovali sme sa dlho, bolo okolo štvrtejpoobede, a dali sme sa na nepríjemný zimomravý zjazd. No po nejakých 500výškových metroch sa začalo otepľovať,po ďalších už aj slniečko vyšlo a do Pradu sme šli za jasného počasia, ibahory boli stále v oblakoch. Pochutnali sme si na marhuliach, ktoré tamrástli popri ceste (asi to bol sad, ale bolo to len pre súkromnú potrebu)
Tu žil zberateľ parohov a samorastov, jeho dvor je jedno veľké múzeum:
Eštena večer sme sa posunuli trochu bližšie dolinou ku Stelviu, do dedinky Gomagoi.Už sa znedeľnievalo a tak sme išli na taliansku omšu, no oni tam hovoriapo nemecky, tak som aj dačo rozumel :).
V dedine sme kúpili mlieko- povesti o alpskom mlieku súpravdivé, bolo chutnejšie než slovenské. Dobre sme sa vyspali a ráno za krásnehoslnečného počasia sme sa vydali na najpovestnejší priesmyk - Passo Stelvio:
