Ako som už povedal, ráno svietilo slnko a hoci boloniečo pod 10°C,ani som necítil chlad, srdce mi bilo až v hrdle. Už počas toho, ako sme sabalili, prešlo okolo nás minimálne 50 cyklistov, každý ťahal, koľko vládal.Preto sme sa veľmi rýchlo vychystali a poďho do tých serpentín. Z Pradudo sedla je to 27km.
Tu by som si dovolil pár slov o Stelviu.
Passo Stelvio (Stilfserjoch)je druhý najvyšší priesmyk Álp, cez ktorý vedie asfaltová cesta. Do sedla (2758mnm) sa dá dostať troma cestami, južná z Bormia (1533m/22km), ďalšia, švajčiarskazo Sta Maria cez Umbrailpass (1250m/17km) a tretia , tou sme sa vybrali ajmy, z Pradu (1842m/27km). Ráno sme mali už zľahčenú situáciu, nakoľko z Gomagoito je už iba 1500m/20km.Cesta sa skrúca štyridsiatimi ôsmymizákrutami, ktoré majú viac než 180°a sú aj očíslované. Nezarátané sú však tie,ktoré majú iba 169° :).
Po prvých kilometroch, ktoré sa boli také nevinné, v miernom stúpaní, smečoraz viac otvárali ústa a nechápali sme, ako môže taká krása existovať!Ale bola tu aj druhá strana - ako sme sa blížili ku sedlu, kopce pred namipriam vyskočili do výšky. A už to začína - tabuľa s číslom 48°.Nechápali sme jej význam, pochopili sme ho až pri čísle 34° no naše nohyvarovali už pri prvej. Od nej totiž začalo plynulé stúpanie do 10% (± 1%)svahu, ktoré skončilo až v sedle.
Cesta je situovaná vo východnom svahu, doneho si vyrezáva svoje serpentíny. Ako ich pod nami pribúdalo, tak slniečkovychádzalo a výhľady pod nami nadobúdali nadpozemskú krásu...
Ale. Vždymusí prísť nejaké ale. Ráno som v tom zhone nezbadal, že klobása, ktorúsom jedol, už nebola dobrá. A začalo ma to ničiť, vedel som, že mi netráviale nevenoval som tomu extra pozornosť, veď pri tej panoráme sa nedalo na ničiné myslieť. Po ceste som prehodil pár slov s chlapíkom, ktorý cestoval z Holandskado Slovinska, ďalší bol z Berlína a okrem toho ma obehlo minimálne 60ďalších cyklistov, iných dvadsiatich som obehol ja, je to tam naozaj živé.Najživší sú, samozrejme, motorkári, odporúčam brať si so sebou tie technickéštuple do uší, oplatí sa :).
Navrchu sme sa zdržali asi štyri hodinky, pozreli sme celú panorámu, ja som tamspravil netradičný rekord, na vyhliadke vo výške vyše 2800mnm sa vybúril môjžalúdok, vyššie to už asi nespravím :).
Stretli sme tam aj babku-zberateľku liečivých bylín. Zabudli sme sa jej opýtať,či sa hore vyviezla na Yamahe alebo má dolu odparkovanú Carreru čiBoxtera... To som videl v Dolomitoch: na vrch priesmyku dofrčalo PorscheBoxter, poriadny cabrio, zaparkoval, a - vystúpil z neho „starší manželskýpár“ obaja mali blízko osemdesiatky. U nás som sa s tým eštenestretol, ale snáď po valorizácii dôchodkov... :).
Keď sme vykonali všetky formality (nákup pohľadníc a opečiatkovanie), spustilisme sa dolu, do Bormia. Nepoviem k zjazdu nič, iba že napriek môjmu pokazenému žalúdku a celkovej slabosti s tým súvisiacej som si hoUŽIL!
Zložili sme sa v dedine Grosio(630mnm), a ja som sa musel jedendeň liečiť, chalani zatiaľ dali Mortirolo(1851mnm, 1200m/10km) a Apricu(1277).Mortirolo je považované za druhý najťažší priesmyk v Európe, chalani všakpovedali, že hoci stúpanie je kruté (miestami cez 20%), je to veľmi subjektívnehodnotiť náročnosť priesmyku.
Večer sme sa všetci stretli v „našej“ chajde, i mneuž bolo dobre a tak ďalší deň sme mohli už spolu pokračovať na západ....
