Z Grosia sme vyrazili ráno, smerTirano-Sondrio-Delébio. Počasie sa ukazovalo až príliš dobré, dnes som vypotilasi štyri litre, bol klasický „zbytočný“ hic, ktorý sme tak márne čakali vovyšších polohách.
V Tirane sme sa zastavili v miestnych Gastro neviem čo, proste potraviny. Znovu sme otvárali oči nad cenami „chleba“ a keďžesme sa predvídavo rozdelili na dve skupiny, ktoré nezávisle od seba hľadalilacné potraviny, nekupovali sme ho. Cez okno som zbadal Matúša, na ktorého „dobrýčuch“ sa dalo vždy spoľahnúť. Naznačoval, že našiel nejaký supermarceto. A tamsme našli vytúžené lacné pečivo. Boli to nepredané žemle z predchádzajúcehotýždňa, tvrdé ako kameň, ale LACNÉ. V tom okamihu to bola priorita...Kúpili sme tri vrecia a hneď sme sa pustili do konzumácie. Prvá žemľa saešte dala, aj tretia, no pri štvrtej sa to už začínalo byť vysiľujúce a dopiatej som nevládal zahryznúť... A to sme zjedli len pol vreca...
Naložilisme zvyšok na bajky a posilnený sme sa vydali popri rieke Adda na západ.Táto cesta je veľmi frekventovaná, ale väčšinou má aj svoju menej frekventovanúparalelku. Počas celého dňa fúkal nepríjemný protivietor. Pri Delébiu sme sa vykúpalia osviežili v jazre Laggo di Mezzola, ktoré je kilometer vzdialené odjedného z najväčších - Laggo di Como.
A začali sme stúpať na sever ku hraniciam so Švajčiarskom, smer Chiavenna Prata.Ako sme si už zvykli, počasie sa začalo kaziť, no bola to len večerná búrka.Keďže sme celý deň šlapali po rovine, teraz sme dostali akoby krídla, kopecnás úplne nadchol! Z Chiavenny nás čaká 23 km na Splugenpass (2115mnm,1782m/23km). Stúpali sme vo výbornej nálade, o ôsmej sme sa zložili v utešenejdedinke s názvom, ktorý som si nezapamätal, tá taliančina sa nedá... Bolo tam veľa opustených domov, celá dedinamala možno 50 obyvateľov a boli veľmi dobrosrdeční a prívetiví,požičali nám hubku a jar na umytie riadu, a prehodili sme fotky na USB.
Ráno sme vyrazili do krásneho počasia a netušených scenérií. Zase saobjavili serpentíny, obdivoval som, kde všade sa dá žiť, dediny sú postavené nabrale, alebo v takom svahu, že keby ste sa potkli na rohožke pred dverami,skotúľate sa o päťsto metrov nižšie. Nepodarilo sa mi vyfotiť jedenkostolík, bolo to na opačnej strane údolia oproti nám, dosť ďaleko, ale vyzeralako z rozprávky, hneď vedľa neho vodopád, on sám bol na vyčnievajúcombrale, neviem to opísať, ale bolo to pekné :) .
Postupne sme sa vyšplhali ku priehrade vo výške 1900mnm, odtiaľ ešte kúsok a
už sme hľadeli do Švajčiarska.
Zjazdík opäť nekomentujem, stačí pozrieť: Lukáš sato skoro vysypal, zachránilo ho len zábradlie, ale na to sa rýchlo zabudne...
Skončili sme v Splugene, dali siestu a poďho na ďalší - PassoBernardino. Bola to taká chuťovka, necelých 600 výškových metrov za krásnehopočasia. Hore sme sa pokochali krásnou prírodou, autami :)
Pri kúpepohľadníc zase štandardná otázka: „Do you have Stumpel?“- ako pečiatku. Slečnasa opýtala, „where“ to má opečiatkovať a Lukáš sa nezaprel, on totiž cudziejazyky ignoruje, a vraví jej : „Dajte to sem!“ Ona vyvalila oči a vraví:„Slováci?!“ Tak sme prehodili pár slov po slovensky. A opäť zjazd...poriadnedlhý .K večeru sa počasie znovu pokazilo, tentokrát nás to zasiahlonaplno. Ubytovali sme sa Chironicu, aspoň myslím, že sa to tak volalo. Ráno podlhom váhaní sme sa vydali na najhoršiu časť našej cesty - priesmyk Nufenen,najvyšší to švajčiarsky „cesta“. Pršalo, teplota blízka Kelvinovmu boduabsolútneho pokoja, aspoň nám sa tak zdalo. Všetko zlé je však na niečo dobré,uvidíme...
