Letiace lúče slnka sú veľmi podobné myšlienke, prekonávaju vzdialenosti obrovskou rýchlosťou, čím vačší je priestor, tým vačšmi ho dokáže vyplniť. Keď im nič nebráni v ceste, dostávajú sa do podobných diaľav ako ľudská myseľ. Niekedy mám úžasný pocit, keď vidím, ako sa dokáče svetlo pohrávať s jesennou prírodou. Ukáže nám, že naoko hladký kopec nie je až taký jednotvárny,
dokáže sťa mihnutím čarovného prútika spočítať brázdy na poli,
umožní stromu zakvitnúť stromu i v pokročilej jeseni.
Oblaky letiace nízko nad zemou svojím kontrastom dodávajú jeseni jej sychravý nádych.
Predlžujúce sa tiene ukazujú, že onedlho slnko skončí za horizontom
Ešte treba spočítať hrebene na Budinej
pozrieť sa na ostrov uprostred poľa
a slnko končí za Jastrabskou skalou.
Dedina sa postupne zahaľuje do šera...
Keď je človek v prírode, dostáva jeho myslenie iný rozmer. Dokáže sa odpútať od vecí, ktoré ho v bežnom živote ničia. Zistí, že hoci je vrchol stvorenia, predsa nedokáže byť jeho pánom. Dá sa zotročovať svojimi vlastými konštrukciami a zamotáva sa do sietí, ktoré si sám tká. Ľudia, prebuďme sa! Žijeme iba raz, život si tvoríme sami, nezabime ho myslením na "dôležité" veci! Niekedy stačí vyjsť večer kúsok od svetla lámp a zadívať sa na hviezdy. I tu cítiš, že niekto na teba myslí a nie si tu zbytočný...
