Je druhý november a vtedy už býva kvalitne sychravo, no nám to nevadí, veď z hĺbky Kremnických vrchov počujeme to hlboké volanie "POĎ!" Čosi - kamsi nás napadá nejaký ten paragraf o zákaze bicyklovania, ale ako sa u nás hovorí - keď príroda volá, nikto neodolá. O pol tretej sadáme na bajky, netrvá ani 15 minút a už sme v Doline čiernej vody za závorou, odteraz už iba príroda, žiadne auto!
Navôkol je vraj cítiť odumieranie všetkého zeleného, čo nás cez leto tešilo, ale slnko dokáže divy.
Krútime pedálmi nejakých 8 km a teraz prichádza to naše "pravé orechové" - nenápadná lesná cesta vedúca z doliny na hrebeň, je to možno iba 1 km, ale tu hore je to úžasné - výhľad i tajomné ticho, ktoré v doline "rušil" potok.
Dolu čaká na sezónu zabudnuté lyžiarske stredisko Brestová nad Sielncou. Odteraz ideme pohodovou rovinkou s občasnými zjazdíkmi, tie milujeme :)!
Slnko sa chýli ku západu a na odkvitnutých a usušených kvetoch hrá neopakovateľnú hru.
Nakoniec slnko i tak končí v Mojžišovom kríku.
V lese sa už ráchlo stmieva, preto vychutnávame posledný zjazdík za šera a prichádzame domov hladní a veselí, veď Slovensko je krásne. A keď je čo jesť...
účastníci: Paľo, Jožo, Dodo, Maťo a ja
