Ako sa dve Babetty na Balkán vybrali

Na Babettách sme prešli tentokrát 6 krajín počas 16 dní a spravili spolu 2500 kilometrov. Zažili sme milión príbehov v sedle legendy 80´ rokov. Aké bolo dobrodružstvo dvoch študentov na ceste Balkánom? Pohodlne sa usaď a čítaj...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Kam to bude tentokrát?

 Po minulom roku nám Balaton už nestačil a bol iba našou prvou zastávkou na našej ceste (súvisiaci článok). Plán tohtoročnej trasy bol prvoplánový pri pivku. Chceli sme sa opäť pozrieť na maďarské jazero, odtiaľ prejsť do Chorvátska, ďalej do Bosny a Hercegoviny. Fascinovalo ma totiž vidieť mínové pole zblízka (to sa nepodarilo), prehnať Babetty po pobreží v Chorvátsku a vystúpať od mora 1700 metrov do Národného parku Durmitor v Čiernej Hore. Klesnúť opäť do BIH a cestou domov pozrieť krásy Srbska. Potom sa už plán iba doladil tak, aby sme videli to najlepšie čo sa dá vidieť, a tak, aby sme to stihli orientačne počas dvoch týždňov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Približný plán trasy
Približný plán trasy 

Mašiny a ich príprava

 Tento rok sme si mali ísť pôvodne traja, avšak nakoniec naša výprava odštartovala iba vo dvojici. Tomu však predchádzali rôzne prípravy. Moja Babettka ostala od výpravy Balaton v nezmenenom stave. Matúš mal Babettu kúpenú v stave pred generálnou opravou a keďže bol celé leto mimo SK, tak „zamestnal polovicu Nemšovej“ (vrátane mňa). Nakoniec prešli Babettky drobnými úpravami, ktoré málinko zdvihli výkon, ktorý sa bude neskôr v kopcoch naozaj hodiť (približne tak veľmi ako aj pedále). Jedna z kľúčových úprav je napríklad karburátor s väčším difúzorom, ktorého ladením som strávil asi štyri dni, kým som našiel ideálne nastavenie pre naše stroje. Prípravy boli hotové len tak-tak pred plánovaným termínom odchodu v septembri.

SkryťVypnúť reklamu

 Ešte večer, predtým ako prichádza deň D balím všetky veci na Babettu a keď ju naloženú skladám zo stojanu len tak na vyskúšanie, uvedomujem si, že slečna bude mať so mnou čo robiť (pritom vážim pod 70kg). Po tme kontrolujem všetky detaily, skrutky a v kútiku duše dúfam, že som všetko poskladal tak, aby to vydržalo. V tom ešte telefón od Matúša, aby som mu šiel pozrieť spojky, lebo mu to neštartuje a všetko je vraj zložené dobre. Prídem, opravíme malý detail a všetko ide. O chvíľu je už po polnoci a od vzrušenia by sa mi ani nechcelo moc spať, ale únava ma po príchode domov zmohla a po štyroch hodinách mi zvoní budík.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Hra sa začína

 Vstávam s prekvapivou energiou, spapám raňajky, zatláčam sytič a štartujem, žabka vyfúkne z výfuku modrý obláčik a pred domom ma už čaká Matúš. Oproti mojej je tá jeho Babetta, ako keby išla niekam iba na jednu noc. Kufrík, spacák, karimatka. Zbalený v malom ruksaku predvádza ako vyzerá minimalizmus v praxi. No nič, postranné tašky, tankvak, plne naložený zadok Babetty a trekový ruksak sa môžu schovať. Tu je vidieť, kto bral veci z kategórie "keby niečo". Už pri výjazde z domu škrtám prvý doraz (koleso sa dotkne blatníka) a uvedomujem si, že budem musieť ísť veľmi opatrne cez jamy. Matúš tento problém nemá keďže má neoriginálne – tvrdšie tlmiče. Cesta po Slovensku prebieha super až na to, že aj napriek snahe o jemné prechádzanie nerovností sa z kolesa stáva gilotína, ktorá pretína elektrický kábel k zadnému svetlu a tým pádom som bez svetiel. No nič, skúsime to časom opraviť. Tempo si držíme okolo 40km/h, čoskoro prechádzame hranicami a ani sa nenazdáme a sme pri severe Balatonu.
 To bola rýchlovka v porovnaní s minulým rokom, však? Trošku sme si zajazdili v Siofóku a pomaly bol čas hľadať miesto na nocľah. Našli sme si miesto v blízkosti nejakej chatárskej oblasti, dali sme si malú enduro vložku a Matúš sa začal vracať do svojich starých koľají šéfkuchára s plynovým varičom a sáčkovou polievkou. Po viac ako 300 kilometroch hneď v prvý deň usudzujeme, že nás začínajú aj bolieť zadky – na prvý deň dobré. Okolo stanu sem-tam prejde nejaké auto ku chatke. Spoločne v stane hodnotíme minuloročný Balaton a tešíme sa na ráno.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Dobré ránko

 Prvé ráno v expedičnom stane je super až do momentu keď vidím kvapky nazrážanej vody. „Hmm, vetranie nič moc.“ Pri balení sa voda dostáva dovnútra. Nevadí, zbaliť a ideme smer Chorvátsko. Čoskoro dostávajú naše Babettky prvýkrát test v 12% stúpaní. Rýchlosť klesá, ale nič také vážne sa nedeje. V podstate sa ani nenazdám a už prichádzame na prvú hranicu nášho výletu. Matúša preveľujem a získava hodnosť prieskumníka - ide prvý. Maďarskí colníci nás strašia. Vraj nás Chorváti hneď otočia, keďže nemáme tabuľky EČV a Babetty nemajú registráciu. Nakoniec sme sa dohodli tak, že to ideme vyskúšať a uvidíme. S posmechom nám vravia, že Maďarov otáčajú a že nás tu počkajú o 10 minút. Samozrejme, že sme chytili trošku paniku, ale veď predsa nie sme prví chalani, čo sa vybrali do CHR na Babette. Chorváti sa zasmiali pri pohľade na zožltnutý originál kartičky z osemdesiatych rokov. Toto snáď nemyslíte vážne. Nakoniec to dopadlo štýlom, že keď sme prešli to Maďarsko, tak nech ideme. Dávame si „ťukes“ (päsť na päsť) a kocháme sa vnútrozemím.
 Cestou vidím autoservis a tak mi napadá, že by mohli mať kus kábla na opravu môjho zadného svetla. Na parkovisku servisu zhadzujem všetko z naloženej Babetty dole a prekáblovávam elektriku vrchom. Všetko funguje, ďakujem a ideme ďalej. Obloha sa jemne zaťahuje. Vyťahujeme nepremoky a oblečení ako Majky z Gurunu sa derieme pomedzi kvapky. Našťastie to bolo len také postrašenie. Hľadáme si ubytovanie – nejde ani tak o to pohodlie, ale treba nám vymeniť vývodové kolieska z 13z. na 12z. a tým pádom zmeniť prevod na ľahší. To sa na daždi robí blbo. Za mestom Našice sme teda našli pekný rodinný penzión Antiša, za 25€ na noc, s porciou špagiet a pivom v cene. Večer teda robíme pod strechou drobný servis, trošku hygieny, prebiehajú reči pri Ožujsku a prajeme si dobrú noc. 

Obrázok blogu

Vitajte na Balkáne

 Po zmene prevodu nám rýchlosť mierne klesá a začíname stúpať. Počas toho ako sa blížime k hraniciam Bosny a Hercegoviny si začínam všímať rozstrieľané domy či zničený kostol. Niekomu to môže prísť smutné a ja mám predsa len odlišný vkus od väčšiny, ale mne sa to istým spôsobom páči. Opustené, zničené domy, zrušená stará benzínka a podobne. Okolie Novej Gradišky dýcha atmosférou akú pri mori nenájdete. Je to smutné, depresívne, alebo nádherné? Neviem, ale rozhodne to treba vidieť, kým sa to neopraví a kým sa na to nezabudne. Zastavujeme a chceme sa najesť. Za dve veľké pizze aj s pitím platíme aj s tringeltom 10€ a ideme smer BIH.
 Do krajiny vchádzame bez problémov a pomaly sa presúvame smerom k mestu Jajce, okolie cesty sprevádza nádherný výhľad na divoké rieky, z ktorých vyrastajú skaly do výšky niekoľko desiatok či sto metrov. Okolie malých miest je už zreteľné chudobnejšie. Ako tak cestujeme pod nádhernými skalnatými prevismi, usudzujeme, že je čas ísť postaviť stan, urobiť si nejaké jedlo a uložiť sa do hajan. Od hlavnej cesty odbočujeme po nespevnenej cestičke, pod kolesami máme červenú hlinu a kempujeme na náhodnom peknom mieste. Stan ostal trochu zvlhnutý a bolo treba ho utrieť, každopádne všetko v pohode. Hneď za nami je akýsi rozbitý, opustený dom a okolo prešlo pár domácich, ktorí nám kývali. Samozrejme nechýbala večera z variča. Krásny večer.

Obrázok blogu

Jajce

 Ráno sme neboli už ďaleko k našej ďalšej zastávke. V mestečku sme si pozreli centrum, vodopádiky (v porovnaní s tým čo nás čakalo sú to naozaj iba vodopádiky). K ním sme sa dostali až úplne blízko, keďže sme prešli zábradlie a užili si tak chvíľku v tesnej blízkosti vody. Vymenili sme si euríčka za konvertibilnú marku a navštívili sme aj zrúcaninu hradu (platba len v lokálnej mene). Odtiaľ bol nádherný výhľad na celé mesto, pozreli sme si zhora práve prebiehajúci auto-slalom, videli všadeprítomné hory, ktorými je mesto obklopené a taktiež aj chudobnejšie domčeky. Pomaly začínalo moje zaľúbenie sa do Bosny a Hercegoviny. Každopádne sadáme na mašiny a pokračujeme smerom k Mostaru. Každopádne pomaly si zasa hľadáme miesto na spanie. Tentokrát je našim útočiskom staré futbalové ihrisko. V ruke mám Sarajevsko, v druhej celozrnnú žemličku ku sáčkovej polievke a zaspávam s príjemnými myšlienkami.

Obrázok blogu

Mostar

 Ďalšie ráno vyrážame smerom do mesta Mostar. Riekou Neretva je rozdelený na moslimskú a kresťanskú časť. Vzájomné prepojenie symbolizoval starý most, ktorý bol úmyselne zničený počas vojny v roku 1993. Dnes tu stojí replika, ktorá je hlavným turistickým lákadlom. My sme sa ním tiež nechali zlákať. Predtým však počas príjazdu do mesta prechádzam jedným retardérom a zrazu ťahám plynové lanko úplne naprázdno. Zisťujem, že sa utrhlo v rukoväti a zastavujem pri kraji. Matúš si však ide samostatnú jednotku a nevšíma si ma v späťáku. Po dvadsiatich minútach a piatich telefonátoch sa znova stretávame a kolega vyťahuje z kufríka plynové lanko. Na piaty pokus ho správne založím a v kútiku duše dúfam, že druhé nebudeme potrebovať – keďže ja som svoje nechal doma. Centrum mesta je krásne a započuli sme aj češtinu turistov. Pri Neretve si vyzúvam kanady a máčam svoje nožičky vo vode, do ktorej medzičasom z mosta skáče miestny skokan. Voda nádherná, svieža a keďže je vonku viac ako 30 stupňov, tak aj celkom potrebná. Celé to dotvára krásnu atmosféru tohto mesta. Trošku nás zamrzí keď vidíme malé dievčatko, ktoré sa snaží od nás vylákať nejaké peniaze. Neustále obšmietanie sa okolo nás a prosenie nie je nič príjemné. Keďže nám je obom jasné, že nežobre pre samú seba, tak odmietame a ignorujeme. Neskôr zisťujeme, že na tomto mieste nás niekto zo SK odfotil a hodil na FB (potešilo). Ďalšia zastávka -> Blagaj.

Obrázok blogu

Najhlúpejší nápad výpravy a tá pravá Bosna a Hercegovina

 V Blagaji sme mali vidieť rieku a kláštor, avšak na to som zabudol a keďže sme presne nevedeli kam ísť, tak sme išli len podľa značiek. Nad mestom, vysoko na skalách sa týči zrúcanina hradu. V našich hlavách vznikol nápad, že sa pôjdeme prejsť a pokochať sa. Samozrejme, že po asfaltovej ceste to bolo (príliš) jednoduché ale dlhé. Bol som smädný a hladný už na začiatku. Po pravej strane sa mi zdá, že vidím turistickú cestičku a tak Matúša presviedčam, že by sa to dalo asi tadiaľ. Veľmi rýchlo však pochopím, že to nie je turistická cestička, ale len medzera medzi kríkmi a skalami. Hovorím mu, že nech sa na to vykašleme a nech sa vrátime na asfalt, ale tvrdohlavý kamarát sa nedá prehovoriť. Vyhrážka, že na neho kašlem a nepôjdem s ním ďalej nezaberá a nakoniec potláčam svoj zlý pocit z nápadu škriabať sa po skalách hore (som ja ale hlupák hlúpy). Idem s ním a celú dobu nadávam sebe aj jemu do mužských či ženských pohlavných orgánov. Dlhé minúty a hodiny pretínania sa kríkmi a občas i lezenia cez skaly. V horúčave a na priamom slnku sme po výstupe do 90% výšky hradu zistili, že sa na hrad nedostaneme, keďže cestu má z druhej strany a ako to už býva, z ostatných strán má hradby a „priepasť“. Gratulujem! Dodnes mám na to nervy. Nevadí, aspoň si vypočujeme zo skaly Muezzina, ktorý zvoláva ľudí do mešity (medzitým v mysli: Ak sa tu kdesi potknem a zabijem sa, tak ma tu nikto nenájde). Cesta dole bola ešte zaujímavejšia, keďže sa nedalo presne trafiť tadiaľ, kadiaľ sme išli hore. Nakoniec sme skončili u niekoho vo dvore a cezeň sme sa dostali na cestu. Aj to bolo však až na druhý pokus, keďže v prvom dvore, do ktorého sme sa dostali priamo zo skál, čakal na nás "havko". Celé zle. Spotení, s polovičným úpalom, hladní a smädní parkujeme hneď v prvej kaviarni a kupujeme si veľkú minerálku, ktorá mala životnosť asi dve minúty.

Obrázok blogu

Vodopády a dovolenkovanie

 Sadám s nervami na Babettku a prúd vzduchu ma už čoskoro ochladí. Smer vodopády Kravica. Vybrali sme sa dlhšou ale zato náročnejšou cestou. Začína ďalšie stúpanie plné serpentín. Tu prvýkrát jazdím na Babette ako na okruhu. Pred nájazdom do 180° zákrut sa pozriem či nejde niečo z protismeru a z vonkajšieho okraju robím „nálet“ na ten vnútorný. Prečo takýto štýl? Aby som prešiel zákrutu vo svojom pruhu, musel by som spomaliť a potom už by som naspäť nezrýchlil. Mohlo by sa stať, že by Babettka podradila na jednotku a tým pádom sa začala prehrievať. Takýmto štýlom sme v podstate obaja prišli až hore. Tesne pred koncom som tej mojej pomohol odrážaním sa a bol som hore. Keďže hladní sme boli stále, zastavili sme sa v reštaurácií Carmen. Jedlo bolo chutné, lacné a dostali sme aj pozornosť v podobe hrozna. Páčilo sa mi aj to, že nie sme tam, kde je veľa ľudí, ale tam, kde je pekne. V príjemnom prostredí som si užil aj prítomnosť prítulnej mačky, ktorej som dal kúsok zo svojho obeda. Naše vysokovýkonné mašinky už vychladli, taktiež aj moja hlava a my môžeme pokračovať ku Kraviciam.

 Onedlho parkujeme a platíme pár eur za vstup. Mám ambíciu sa aj okupkať, ale najskôr absolvujeme krátku prechádzku. Prostredie je nádherné. Okolitá zeleň je podčiarknutá množstvom vodopádov a drobnými potôčikmi. Svojim spôsobom mi to pripomínalo niekoľkokrát zmenšený národný park Krka v Chorvátsku. Netrvalo dlho a už som bol v plavkách vo vode. Svieža voda a šťastný Jaro pod vodopádom. Matúš si medzitým vychutnáva nanuk. Ešte chvíľku sa kocháme krásami (či už prírodnými alebo tými v plavkách) a je čas ísť ďalej.

Obrázok blogu

 Tento večer by sme chceli trošku hygieny a pohodlia, takže hľadáme miesto, kde skloníme hlavy. Opäť krásne stúpanie. Na vrchole správa, že tu „nič nie je“ a treba ísť do meste Čapljina. Tam sa ubytovávame v malom hotelíku. Majiteľ nám necháva Babettky vo výklade na prízemí pri fľaškách vína. Bežne neposkytuje parkovanie pod strechou, ale keď vidíš legendy – neodoláš. My sa ideme vybaliť, dať sprchu a trošku sa nachystať do mesta. Vyrážame do večerných ulíc a lovíme pizzu s pivom. Vyberáme z bankomatu ďalšie marky a po ceste domov sa zastavujeme v jednom bare s terasou. Keďže je stred týždňa tak je tam iba čašníčka. Dávame sa s ňou do reči (prekvapivo rozpráva aspoň ako-tak anglicky). Po čase a ďalších pivách prichádza aj jej brat s nejakými kamarátmi. Rozprávame sa viacerí a ku nám sa dostáva zadarmo kolo domáceho orechového likéru, po ktorom nasleduje višňový. Po rozhovoroch a pivkách na teraske sa ešte chvíľku poprechádzame a ideme do ríše snov.

Do kopčeka do kopca...

 Na druhý deň vynášame Babetty z výkladu a chystáme ich na ďalšiu porciu kilometrov. Keďže sme už pochopili, že BIH je ako húsenková dráha, tak nás (ne)prekvapuje stúpanie, do ktorého sme sa nestihli veľmi rozbehnúť. Onedlho zastavujeme v zákrute a na odstavnej ploche chladíme motory - hráme karty. Po jednom kole "farára" pokračujeme opäť ďalej. Každopádne, keď cítime už pokles výkonu a prehriate spojky radia dvojku aj vtedy, kedy nemajú, vieme, že opäť stojíme. Tesne predtým však prechádzam okolo značky 10% stúpanie. V kútiku duše som dúfal, že sa miestny cestári pomýlili a to najhoršie je za nami. Ako sa však po ďalšom chladení ukázalo – nie. Počas tohto cirkusu som chcel zastaviť aj auto. Hovorím si: „Otvorí okno, ja sa chytím a hore ma nejako vytiahne...“. Tu však ochota ľudí zlyhala a každý ma má na saláme. Možno je to tým, že aj staršie autá majú čo robiť cestou hore. Pokračujeme teda tempom do 10 km/h, ale každým metrom je výhľad na okolie krajší a krajší. Na vrchole je reštaurácia a tak zasa chladíme seba aj mašinky. Po obede sa cesta zvažuje dole a pokračujeme krásnym vnútrozemím smerom k mestu Trebinje. Cesta je krásna, niekde v najbližšom meste sa stavíme kúpiť vodu, jedlo a bude pohoda.

Obrázok blogu

Nepojazdný Matúš v strede ničoho

 Ideme si a v tom Matúš oznamuje, že jeho zadné koleso má vôľu. Už predtým sme to riešili len jemným dotiahnutím osky, ale teraz je to už vážne. Hovorím, že nech ide pomaly ďalej a že to vyriešime v nejakej dedine. Keďže sa v tomto bode nachádzame úplne mimo ľudí, tak mi nič lepšie nenapadá. Každým metrom je to čoraz horšie, kamarát mi oznamuje, že ďalej to už nepôjde. Dobre, poďme to rozobrať a uvidíme čo sa dá robiť. Po zistení, že jedno ložisko je úplne na prach začínam chytať miernu paniku. „Máš tu náhradné ložiská?“, pýtam sa Matúša. Ten mi oznamuje, že doma má 4. Tam im je teraz dobre. Asi tak dobre, ako môjmu plynovému lanku v Mostare. Skúsim to poskladať s jedným ložiskom a ostatný priestor vyplniť niečím čo mám po ruke. Na začiatku to vyzerá nádejne, ale po dvoch metroch ide všetka nádej preč. Čo teraz? Zasa mi je teplo, som hladný a smädný a ešte k tomu v úplnej...Dohodneme sa, že pôjdem pohľadať aspoň tú vodu a dobehnem. Keďže však nikde nie je žiadna dedina (a to čo je označené takou tabuľkou je miesto, kde sú 3 polo-rozpadnuté domy), pýtam sa páriku v aute pri ceste či vedia o najbližšom obchode. Tí nie sú domáci, takže nič. Plný plyn do najbližšej odbočky, kde vidím na kopci stáť asi 10 domčekov.
 Dedinka Zagora. Po ceste sú kozie bobky. „Ako sa to hovorí? Keď stupíš do hov*a, tak budeš mať šťastie, nie?“ Hneď v prvom dvore vidím staršiu paniu. Slovensky jej vysvetľujem čo sa deje a čo sa stalo – vodu mám okamžite. O chvíľu je tam aj jej dcéra a pravdepodobne aj brat – obaja cca dvadsaťroční. Tam už sa dá trošku dorozumieť aj anglicky. Zisťujem, že do najbližšieho mesta (obchodu) je to ešte 30 km (Trebinje). Po vysvetlení celej situácie ho žiadam o pomoc s odvozom. Medzitým dostávam od tety čalamádu, ktorá so mnou bude putovať až domov. Taktiež hrozno na občerstvenie. Po pár minútach mladý chalanisko zapája vozík bez registrácie za starú Jettu a už valíme na pomoc za Matúšom. Nakladáme obe Babetty na príves a priväzujeme ich špagátom. Prilby si dávame do auta (zapamätaj si) a adrenalínová jazda začína. Cestou v starom Volkswagene sa držím dverí a začínam chápať zmysel trúbenia. Trúbi sa tu úplne na všetko, vždy a všade. Buď niekoho zdravíš, alebo mu nadávaš, alebo ťa len niečo zaujme pri ceste tak zatrúbiš, ale vráťme sa späť do našej Jetty.

Obrázok blogu

Čo bude ďalej?

 Po tom čo sme zastavili v Trebinje na pumpe, tak slnko začína pomaly zapadať. Chalan pozná ďalšieho chalana, ktorý pozná chalana, takže vieme komu patrí pristavený VW T3. Ukazujeme teda „mechanikovi“ čo potrebujeme - ložisko 6001. Ten mizne a keď už slnko úplne zapadne, rozmýšľame kde budeme spať. Keďže nie je isté či zoženieme ložiská, tak po dohadovaní sa rozhodujeme, že budeme spať v stane vedľa benzínky. O pár desiatok minút príde znova dodávka a chalan vytasí 4 ložiská. S udiveným pohľadom mu skladám rešpekt a vďaku. Po tme skladáme koleso a skúšame. Vyzerá to celkom dobre. Všetko je super, dávame si spoločnú fotku, lúčime sa a ukladáme veci. O chvíľu rozmýšľam nad tým, kam sa dali prilby a veci. Do čerta, veci ostali v aute. Rýchlo píšem chlapcovi čo sa stalo, avšak ten už je skoro doma. Som ja ale idiot. Zajtra však jeho otec ide do mesta, tak nám vraj veci prinesie. Aspoň, že tak. Dávame si pivko, keksíky a oriešky na pumpe a ideme spať. Ráno je stan suchý a onedlho máme aj naše veci späť. Balíme sa a ideme sa pozrieť do centra. Aby to nebolo také rýchle, začína blbnúť moja Babetta, a to tak, že neradí jednotku a palivový kohút, ktorý občas prepustil slzičku už solídne tečie. Po exkurzií si teda dávame prestávku a pri nejakom hoteli rozoberám spojky a mením kohút. Keďže potrebujem vypustiť nádrž, ktorú som nedávno doplnil, pýtam si z hotela prázdnu PET fľašku. Po výmene kohúta a zistení, že so spojkami nič nie je pokračujeme ďalej.
 

Obrázok blogu

Pobrežie

 Nejakými tými stúpaniami, ktoré sú však príjemné, prichádzame až do momentu, kedy vidíme z výšky hôr more. Zastavujem, fotím a užívam si to (a cítim sa dobre - asi ako kapitán). Prechádzame cez hranice. Pri vstupe do Chorvátska policajt rieši to, že musíme mať tabuľku, a že ako nás mohli pustiť do Chorvátska z Maďarska. Vysvetľujeme, že úplne normálne. Pán sa taktiež pýta na to, že odkiaľ sme šli, kam chceme ísť, ako rýchlo nám to ide a pod. Po zodpovedaní sa len pousmeje a púšťa nás ďalej. Onedlho sa už prechádzame po Dubrovníku a papkám najdrahšiu pizzu v živote. Hore pri rozstrieľanom dome bola podobná za 2,50€ a tu za 14€. No nevadí, raz do roka to moja študentská peňaženka prežije. Mimo tohto je Dubrovník nádherné mesto s prekrásnou architektúrou. Neďaleko od turistickej destinácie sa kúpeme v mori a sme spokojní z toho, že sme to dotiahli až sem. Viac ako tisíc kilometrov od domu na Babettách, len tak s nohami v mori trénujeme hádzanie "žabiek" kameňmi do mora. V tejto disciplíne definitívne vyhráva Matúš. Je však čas ísť ďalej a Montenegro čaká iba na nás.
 Netrvá dlho a už sme v mestečku Herceg Novi. Tu chceme dať znova ubytko – chceme niečo ekonomicky prijateľné a tak ideme tam, kde to nevyzerá práve najexkluzívnejšie. Stará paní nám ukazuje naše bývanie na túto noc. V dobe sa vraciam vzad asi o 15 rokov, ale oproti Hercegovine, kde to bolo približne o 25 je to stále fajn (týmto nič nekritizujem, iba konštatujem a stále si to užívam). Večer ideme do mestečka, prechádzame sa bosí a pripomína nám to Balaton. Tentokrát však nie sme opití. Nejaké drinčíky pre chuť, palacinky k tomu a nohy v mori – relax. Večer sa upraceme a ráno chceme vyraziť. Berieme nejaké veci a ideme z izby k Babettám, znova ideme hore, avšak dvere sú zamknuté. No nič, pootvorené okno v inej izbe to istí. Nakoniec nájdeme aj zlatú tetičku, lúčime sa a ideme ďalej.

Obrázok blogu

Ten pocit, keď sa staneš turistickou atrakciou

 Ďalším cieľom je mesto Kotor. More tu má nádhernú farbu a všetko sa zdá byť krajšie ako v skutočnosti, až do momentu kedy cítim, že mojej Babette sa nechce veľmi radiť dvojka. Zastavujeme v centre mesta, ideme sa prejsť, najesť a zatiaľ mi aspoň vychladne spojka, ktorú následne rozoberám. Skúšam rôzne zostavy náhradných dielov, odmasťujem a testujem. V centre mesta dve rozobraté Babetty, veci rozhádzané po zemi, vedľa mňa dve sady spojok a náhradné diely. Ľudia sa pozerajú a ja sa potím. V momente, keď mám najväčšie nervy sa pristavuje z okolitého prúdu turistov jeden aziat, ktorý sa s úsmevom pýta, či si ma môže odfotiť. Samozrejme ujo. Neskôr prichádza jeden motorkár. Vraj je z Južnej Ameriky a má prenajatú mašinu, podáva Matúšovi 50€ so slovami, že sa nám to bude hodiť. Vraj na diely alebo tak. S úctou a vďakou odmietame. Takéto niečo som ešte nezažil. Sú ľudia naozaj takí veľkorysí, alebo naozaj vyzerám ako žobrák?

Obrázok blogu

 Po ďalšej hodine a zistení, že stačilo vymeniť gufero sa hýbeme ďalej. Pred očami máme výzvu. Kotorské serpentíny do národného parku Lovčen. Cesta stúpa a kľukatí sa. Zase aplikujeme techniku „neuberaj a rež tie vracáky“. 180° zákruty označené číslami a cesta široká ledva pre dve autá. Nádherne vychádzame až hore, kde stretáme Poliakov na poľskom fiate s prívesom (na ceste z Grécka). Prehadzujeme pár viet a pokračujeme ďalej smerom na sever. Po ďalších kilometroch v horách hľadáme miesto, kde postavíme stan. Končíme pri jednom „bikers friendly“ podniku na lúke, v diaľke sa pasú kravičky. Stan máme postavený, ale akosi sme hladní a smädní. Zhadzujem teda z Babetty všetky veci a fičím zohnať niečo do dedinky. Keďže je dosť hodín, tak je všetko zatvorené, našťastie mi jedná slečna v stánku ponúka chlieb aj s vodou za 0,5€. Neváham a s úlovkom bežím naspäť do nášho sídla. V podniku si dávame večeru a pivko. V noci sa budím na zimu, klepem zubami a nadránom sa dodatočne obliekam. Hmm, predsa len sme tu vyššie. Okolie je však nádherné, spíme vyslovene obklopení horami a na toto stanovanie sa nechytá hocijaký hotel.

Obrázok blogu

Vitaj v horách

 Ráno sa napchávam čalamádou od tetičky z BIH – moc mi to nešmakuje, ale s prázdnym žalúdkom nemôžem ísť na cesty. Sotva zahrejem ráno motor a už valíme bomby do kopcov. Chceme sa dopracovať k národnému parku Durmitor – cieľom je mestečko Žabljak. Volíme trasu, ktorou ťa nechce poslať ani google maps. Je kratšia, ale asi to bude trošku mimo civilizácie. No nevadí poďme. Dnešná cesta je hornatá, občas chladíme, okolo je to skôr osamelé ako preľudnené, ale mne sa to páči. Prečo by som chodil iba tam, kde sa motá najviac ľudí? Veď môžem spoznať krajinu v miestach, ktoré nie sú ovplyvnené turizmom a tak vidieť jej prirodzené črty. Cesta je naozaj úzka a obísť sa s osobným autom je občas náročnejšie ako by sa mohlo zdať. Cestou stretávame pri vode pouličných psov. Dávam im kúsok z päťdesiatcentového chlebíka a potom sa ich už nezbavím. Každopádne sú kamarátski a okrem Matúša mám tým pádom ďalších kamošov. Trošku mi je ich ľúto, ale nič sa nedá robiť. Kocháme sa krajinkou a pokračujeme. Časom prichádzame zasa do riadnych stúpaní.
 Samotný Žabljak je vo výške 1700mnm, takže cesta hore bola naozaj tŕnistá a naložené Babetty sa dostávali často do bodu, kedy bola nutná naša pomoc. „Poldecák“ dostáva zabrať. Keď ma obiehalo náhodou auto, tak som videl tie udivené tváre. Jeden motorkár dokonca krútil hlavou keď ma predbiehal - v štýle „na čom to idete pre boha?“ (šiel som asi 4km/h). Každý kilometer hráme karty, ale pomaličky sa prepracujeme až na vrchol. Na pumpe sa pristavuje chlapík a hovorí trochu česky – vraj či hľadáme kemp, lebo že jeden vlastní. Stan v kempe pod strechou a večer sprcha za 5€ pre oboch - no neber to. Idem teda do sprchy ale teplej vode sa akosi nechce. Skúšať druhú sprchu sa mi nechce a hovorím si, že studenú sprchu som už dlhšie nemal takže púšťam modrý kohútik a cítim sa ako znovuzrodený. Ľadová sprcha je jednoducho zázrak. Matúš skúsil druhú a mal pohodlie v teplej. Večer grátis trochu rakije a ideme hajať. Skôr ako budeme ráno pokračovať v sedle, ideme na túru k Čiernemu jazeru. Príroda v Durmitore je prekrásna, určite stojí za to urobiť si výlet a pokochať sa.

Obrázok blogu

Do BIH po nálepku

 Opúšťame národný park a v podstate neustále klesáme až k hraniciam. Cesta je nádherná, plná ostrých zákrut a okolitej prírody, ktorá v človeku vyvoláva dojem toho, že už nikdy nechce zosadnúť z motorky – aj keď je to len Babetta. Cestou stretáme Slovákov v aute, s nimi si spríjemnime cestu krátkym rozhovorom a pokračujeme do najbližšej reštaurácie. Sadáme sa a zrazu nechápačka – nikde tu nemajú lístok písaný v latinke. Písmo vychádzajúce z Cyriliky neviem dobre čítať a milá čašníčka sa po zazretí našich výrazov začala iba rehotať, my tak isto. Nakoniec sme sa však najedli. Po obede si dávame enduro vložku – inak to nazvať neviem. Cesta pripomína skôr tankodrom a často idem postojačky „v stúpačkách“ (v pedáloch). V lesíku pred hranicami na mňa vybehne na voľno pustený pes – našťastie ho majiteľ zavolá a ide sa ďalej. Na hraničnom priechode Metaljka sa zasa tvárime, že máme bicykle a útočiskom na dnešný večer sa stáva lúka pri rodinnom dome milého pána. Ráno sme vo Višegrade a okrem mosta cez rieku Drina ma toto mestečko nezaujalo.

Obrázok blogu

Srbsko naše prekliate a pritom milované

 Cestou ideme cez tunely a keďže mi Babetta stále nesvieti, je to občas adrenalínová zábava. Čoskoro sme však v Srbsku a neďaleko za hranicou začínajú problémy. Matúšová mašinka začína v miernom stúpaní klepať. Pripomína mi to zvuk pokazených spojok. Zastavujeme a rozoberáme. Všetko vyzerá byť v poriadku, na strane zapaľovania taktiež nič podozrivé. Skúšame kadečo a občas to ide ticho a občas to klepe ako šrotovník. No nič, pokračujme, teraz s tým aj tak nič neurobíme keď sme zasa v strede ničoho. Zhruba kilometer prejdeme a Matúš stojí. Po zistení, že nejde pretočiť kľukou si myslím, že motor je zadretý. Zhodím hlavu a z pohľadu som zúfalý. Kúsky niečoho a piest hodný do koša. Kto toto čaká od motora po generálke? Okolo ide motorkár a vraj nám pomôže niekoho zohnať. Nezohnal nikoho, ale upokojil nás tým, že 7 km naším smerom je najbližšia dedina, kde môžeme prespať. On zatiaľ skúsi niečo vyriešiť.

Obrázok blogu

 Po vysadení valca je to ešte horšie. Vrchné ojničné ložisko sa rozpadlo, zničilo stenu valca, piest a piliny sú rozsypané aj v kľukovej skrini. Matúšovú Babettu zaväzujeme o tú moju pomocou gurtní a ako odťahová služba ho ťahám do dedinky Kremna. Tam sa pýtam mladého chalana, kde môžeme prespať ak nechceme spať v hoteli (ktorý by bol mimo nášho rozpočtu asi). Chalan je evidentne autičkár, takže od prvého momentu dúfam aj v to, že pozná niekoho kto nám pomôže. Teraz však hovorí otcovi, ktorý prenajíma dve chatky - či má voľné. Ou jé, spánok máme vybavený. Po objasnení situácie sa rozhodne nám pomôcť. Požičiava nám mobil s internetom (keďže WIFI u jeho otca po búrke nie je), vezie nás do najbližšieho bankomatu, keďže sme bez hotovosti (v tom funguje iba jedna Matúšova karta) a zoženie človeka, ktorý sa príde pozrieť na Matúšov motor.

 Ďalšie dni sa vlečú a riešime cez Lazara skoro všetko. Valec sa berie na výbrus, a objednáva sa piestna sada. Kým príde tak to trvá. Matúš to chce vzdať, ale našťastie sa mi podarí presvedčiť ho, aby sme vydržali. Na druhý deň bol totiž valec síce hotový, ale prišiel piest so zlým rozmerom. Celé dni hráme akurát karty, jeme a občas sa ideme prejsť. Prechádzka vyzerá tak, že vyrážame dvaja a naspäť ideme štyria. Dvaja chalani a dvaja psy. Ak chce niekto psíka, tak nech ide na Balkán. Pred zložením ešte čistíme kľukovú skriňu od pilín, aby sa nezadrelo aj spodné ložisko. Babetta ide na predné koleso a do motora sa strieka pod tlakom čistič, benzín a olej. Nakoniec skladáme všetko dokopy. Výbrus je veľmi tesný, tak snáď sa to nezadrie. Babetta vrčí a Matúš ešte večer zabieha. Sadáme si a robíme vyúčtovanie. Jednu noc máme grátis, 10€ zľavu a môj kamarát sa doráta s „majstrom“.

Obrázok blogu

Smer domov

 Pôvodná trasa mala viesť cez národný park Tara v Srbsku, ale vzhľadom na nezabehnutý motor sme zvolili dlhšiu, ale rovinatú trasu okolo Čačaku, Belehradu smerom na Nový Sad. Ráno vyrážame čo najskôr a občas stojíme aby sa Matúšov motor ochladil. Večer sme v Novom Sade a pomaly zapadá slnko. V podstate už v prítmí prichádzame do Báčskeho Petrovca. Slovenská dedinka. Je to zaujímavé počuť náš jazyk ďaleko od domova. Porozumenie trvá niekedy o sekundu viac ale je to super. Volíme ubytovanie, pretože môžeme ráno vyraziť skôr ako zo stanu, dúfame v možnosť nájsť niečo naozaj lacné „u bratov Slovákov“. Márne. Možno keby prídeme skôr a opýtame sa v krčme, teraz však platíme normálne a spíme v penzióne. Holt, kto neskoro chodí...Večer sa znova trochu prechádzame a kocháme sa mestečkom. Rozmýšľame nad trasou domov, keďže nás tlačí čas, tak aj nad tým, že by sme to dali za jeden deň až domov. Je však možné prísť z Dolnej zeme do Trenčína na Babette za jeden deň?

 Ráno teda ideme ešte za úsvitu cestovnou štyridsiatkou smerom domov. V Maďarsku sme o chvíľu a cesta cez Maďarsko ubieha tiež celkom rýchlo. Snažíme sa ho iba preletieť a to sa nám darí, akurát pri tankovaní opravujem plynové lanko, ktoré vyskočilo a zadrháva. Letíme cez Kolárovo a juh až ku nám. Bez zastavovania a na plný plyn. Pomaly sa stmieva a oproti idú policajti, ja samozrejme nesvietim, ale našťastie si ma nevšimnú a cestu domov robí zaujímavejšou už iba srnka, ktorá nám prebieha cez cestu.

 Čoskoro zastavujeme pri obchode a už po tme hodnotíme udalosti uplynulých dvoch týždňov. Párkrát sme si mysleli, že jediný spôsob ako sa dostaneme domov aj s Babettami je auto s vozíkom. Zažili sme si nádherné výhľady, chvíle neistoty kedy sme nevedeli čo bude na druhý deň, spali sme v stane pri benzínke na hlavnom ťahu, či v horách 1700mnm, stretli sme sa s úžasnými ľuďmi, ktorí nám boli nápomocní, blúdili sme stratení medzi skalami, plával som pod vodopádmi a hľadal som pomoc v neznámom prostredí.

Obrázok blogu

Čo som získal?

 Tak ako po minulom výlete som sa presvedčil o tom ako mi pomohlo toto „vykročenie z komfortnej zóny“, ale tento raz som nadobudol aj poznatok o ľuďoch. Nebudem hovoriť o tom, ako by niektoré situácie dopadli, keby sa stali na Slovensku, ale musím uznať, že pohostinnosť ako v Srbsku či v Bosne a Hercegovine som už dlho nezažil. Dobrodružstvo v podobe stanovania a oddychu priamo v prírode pôsobí ako balzam na dušu. Hodiny na malom sedadle mopedu sú zasa vryté v hlave tým, ako sa na nás pozerali ľudia v okolí, ale hlavne tým najdôležitejším - pocitom voľnosti a nespútanosti - mimo každodenného života. Sústredený iba na odvaľujúce sa koleso, zvuk motora a jemné vibrácie som si užíval kilometre keď všetko fungovalo.

Ak niečo nefungovalo, ukázalo mi to, že ani vážny problém nemusí byť riešený odvozom domov. Stačí komunikácia. Ak sú to drobnosti, tak sa dajú kreatívne opraviť behom chvíľky. V tomto nachádzam prepojenie aj s priateľstvami a partnerskými vzťahmi. Stojí za to problémy riešiť, napraviť a nie sa im vyhýbať tým, že od nich odídeme. Buduje to v nás istý druh sily, vďaka ktorej dokážeme lepšie brať to čo príde potom. Keď sa stretneme opäť s niečím podobným, už nás to tak neprekvapí. 

 Som veľmi rád ak sa ti tento článok páčil a ešte radšej budem ak ma podporíš jeho zdieľaním. Taktiež šírením videa, prípadne spätnou väzbou. Ak aj ty vykročíš niekde za hranicu svojho pohodlia a inšpiruješ ostatných svojim príbehom, budem mať úsmev na tvári. 

Pozri si aj zostrih z našej cesty, doplnený rečami pri servise a prípadne ďalšie videá: 

Jaroslav Hoško

Jaroslav Hoško

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Sám o sebe:Mladý, neposedný, tvrdohlavý, občas prílišne sebavedomý, inokedy tichý, ale milujúci všetko živé a všetko čo má kolesá :)Myšlienky, pocity a hlavne činy tvoria náš svet. Nie je podstatné čo sa ti stane, ale ako si schopný na to zareagovať. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu