povzdychli, ako málo bude za ne tých nových...Ozaj, zvykli sme si na to, a možno nám to aj polichotí, ak nás samotných, či iných okolo nazývajú ekonómovia, podnikatelia, právnici, poradcovia, učitelia, odborníci. Ako zaujímavo by vyznelo, ak by niekoho z nás dobrý známy inému predstavil a povedal: -Toto je človek!. Prijali by sme to? Alebo si pomyslíme, že nemá všetkých pokope. Skúseností, že hoci stretáme denno-denne veľa ľudí, ale nie všetci sa ako ľudia zachovajú, je zrejme nadostač. To, že voči nám sa niekto nezachoval ľudsky si obyčajne pamätá väčšina ľudí obstojne, niektorí na podobné chvíle nedokážu zabudnúť dlhý čas a podaktorí takéto stretnutia nesú ako celoživotnú traumu... Ale spýtať sa niekedy samých seba, či sme sa my zachovali ako ľudia voči iným, býva občas ťažké, alebo radšej chceme rýchlo zabudnúť, nehľadiac na to, že v opačnom garde pamäť funguje inak...
Pred pár dňami som rutinným spôsobom zodvihol služobný telefón a na moje „prosím“ sa z druhej strany začal ženský monológ, ktorý miestami budil dojem, že dotyčná pani si sama skáče do reči...Bolo jasné, že akékoľvek prerušenie nemá zmysel, pretože by som musel počúvaniu výčitiek, sťažností a odporúčaní venovať ďaleko viac času, ako bolo nevyhnutné. Keď prúd reči ako-tak ustal, spýtal som sa či by sa na vec nevedela pozrieť aj pohľadom toho, na koho smerovalo jej zrejmé nepochopenie.. Všetko sa to potom pomaly otočilo tak, že veď ona to až tak zle nemyslela a posledné čo zaznelo z jej strany v slúchadle bolo, čuduj sa svete, poďakovanie, že ju niekto vôbec mal čas vypočuť a nezabalil to po prvých dvoch vetách...zrejme tento postup mala overený. Ja som odložil telefón vo vedomí, že malo zmysel počúvať a pre dotyčnú osobu možno začal krajší deň...Svoje čaro majú podobné situácie zaiste aj v tom, že výslednú opravdivú hodnotu aj takejto maličkosti si nemáme vždy možnosť overiť.... pocit, že to bolo správne je však silný.
Netrvalo dlho a bol som svedkom ďalšej „maličkosti“. V úradnej miestnosti prerušil koncoročný zhon príchod dvoch ľudí. Prišli vybaviť bežnú záležitosť. Podali vyplnené tlačivo, referentka skúmavým pohľadom preletela formulár, či je správne vyplnený a zároveň s oznámením „v poriadku“ založila papier na kôpku k ostatným. Z dvojice odchádzajúcich sa ozvalo: „Majte sa krásne, nech sa Vám darí a v Novom roku všetko dobré...“ Nato užasnutá referentka z rozžiarenými očami hádam trikrát povedala ďakujem a s nestrojeným vďačným úsmevom ,akoby bola dostala veľmi hodnotný dar, vyprevadila dotyčných z úradnej miestnosti. Možno aj jej sa začal krajší deň, hoci „šichta“ pomaly končila.
Zistiť, že deň môže byť vďaka maličkosti, za ktorou je cítiť nefalšovanú ľudskosť, pekný aj vtedy, ak je vonku počasie súce akurát na „skok do Temže“, je občas nenahraditeľné....
