Kŕčovito v sebe držíme spomienky na momenty, kedy sme zlyhali. Sami si neodpúšťame a krivdy iných v sebe držíme príliš dlho. Neveríme v seba a svoje schopnosti, učíme sa nedôverovať svojmu okoliu. Budujeme múry, hĺbime priepasti. Opakujeme si svoje smutné príbehy až do momentu paralýzy. Nepočúvame svoje vnútro. Riadime sa schematickými návodmi na život, vydávaných spoločnosťou, v ktorej žijeme. Obklopujeme sa vecami, závidíme druhým. Odsudzujeme inakosť.
Upadáme do depresie, kričíme z frustrácie, ubližujeme najbližším. Ľuďom, ktorí nás ''možno'' milujú. Nehľadáme porozumenie, ale spôsob, akým prezentovať svoju vlastnú subjektívnu pravdu. Niekedy za príliš vysokú cenu. Skutočné dialógy nás nebavia. Väčšinu ľudí z nášho okolia berieme ako polostatických komparzistov v našich životoch. Odopierame im ich vlastnú duševnú hĺbku, a interakcie s nimi obmedzujeme podľa ich momentálnej využiteľnosti.
Sme spoločnosťou sebcov a egoistov v dobe sebcov a egoistov. V spoločnosti, ktorá nás tak veľmi unavuje. V dobe, ktorá nás tak veľmi ubíja. Preto už nemáme silu na zmenu. A aj tak je na ňu neskoro. Alebo... ?
