Pururambo
Akoby na konci sveta.
Akoby niekde, kde ani mucha nelieta,
v džungli vhkej
Zastavil sa čas prišla večnosť k nim,
v džungli temnej.
K telám do nahoty oblečeným,
v džungli stratenej
Cez deň čulým, v noci nebdelým,
v džungli divokej.
Na Zemi žijú ešte v dobe kamennej,
v studni džungle bezodnej.
Na strome v chyži horí oheň, pre nich nádej.
Sedí okolo neho rodina celá, naň pozerajú.
Čas zastavil sa, aj na hodinách na rukách.
Slnko zašlo,mesiac vyšiel, práve večerajú.
Sú šťastný navždy a nestratený v dave.
Dav sny jednotlivca láme.
Jednotlivec dav len sklam.e
Dav nedá nič ani nádej.
Ak niekto vraví inak, klame.
Bez rečí najviac dá sa vyjadriť, dokázať.
Nepoznajú nenávisť, nevedia zlo páchať.
V nenávistných pohľadoch hniť a nezapáchať.
Nepoznajú nepoznané nechú zavadzať.
Len zo straty smútok dá sa lámať.
Večer ísť si ľahnúť.
Zobudiť sa do krajšieho zajtrajška.
Na drevách chyži hlavu odpočinúť,
nevedia čo zo strachu je triaška.
Nevyjadria slovami čo vyjadriť chcú,
nemajú takú zásobu slovnú.
To, čo však chcú povedať, ukážu.
Opäť večer k ohni s rodinou si sadnúť,
nevraživosti nepodľahnúť s ňou nesplinúť.
Najčistejší svet, aký bol kedy videný.
Harmónia s prírodou a zvieratami.
Pre nás nemožné, pre nich bežné.
Prežívame strašné stavy.
Dosiahnutie slobody? Spočinúť medzi nimi.
Zistujú, že najprimívnejšími medzi nami sú,
neprekročili ešte dobu kamennú.
Kto však dáva nám právo súdiť tých druhých?
Sudcov nikým nikdy neurčených a predsa súdnych.
“Sudcov” za počítačmi denne hnijúcich.
Krásy prírody, života nepoznajúcich.
A krok za krokom daľej úspešne hlúpnucich.
Mysliac, že do pekla klesnú či do neba vstúpnucich.
Rozprávky na dobrú noc, nič viac.
Hlúposť je asi len v nás.
Kradmou rukou civilizácia pomaly berie.
Nemajú im čo vziať, tak kradnú im nádeje.
Tým ľudom nič nechýba a predsa “nič” nemajú.
V našich očiach “nič” neznamená nič,
ale pre nich je to “nič” celý svet.
Inej pravdy, v ich živote niet.
