"Babi?" pozrel som na ňu a poškriabal sa po líci. "Áno zlatko ?" Sedel som s babkou v kuchyni pri starom a vŕzgajúcom stole. Stôl osvetľovala lampa a svetlo dopadalo v tlmenom tóne na červený obrus. Kuchyňa, či vlastne izba s kuchyňou bola útulná a ako dieťa som vždy sníval, že aj ja raz budem mať takú. S Ježiškom na stene a s veľkou komorou, do ktorej sa vchádzalo úzkymi dverami. "Prečo sa musí chlebík miesiť v noci ? Veď sme mohli pozrieť niečo v telke", zahniezdil som sa na lavici pri stole a hodil na babi svoj úsmev a zvedavé očká. " Zlatinko, s chlebíkom je to ako s ľuďmi. Aj oni potrebujú kľud a pokoj na to, aby boli dobrými a láskavými osobami v živote". V ruke zvierala ostružlikanú ceruzku skoro po koniec a v jej drobných prstoch to vyzeralo, ako by mala v ruke cigaretový špaček. Vždy rada lúštila, čítala a varila. A dokázala to majstrovsky skĺbiť do jednej činnosti. "To myslíš, že aj ľudia sa robia v noci ?", opýtal som sa zjavne nechápajúc význam jej slov. Usmiala sa anjelským spôsobom a jemné vrásky jej pohladili tvár. "Ale nie zlatinko, je to v niečom inom" povedala, zdvihla sa zo stoličky a prešla ku kuchynskej linke, kde čakali pripravená múka, vajíčka, mlieko, droždie cukor a koreniny. "Poď ku mne, ukážem ti ako sa môže zrodiť dobrý človek", tichučko šepla. Pricupital som k nej trošku komplikovane, pretože mi v ceste zavadzal stôl a ako malé tučnučké a ťažko ohybné dieťa mi trvalo dlhšie všetko, čo bolo spojené s pohybom. Prišiel som ku linke a moja hlava bola na úrovni kuchynskej linky. "Základom každého chlebíka je múka. Veď to ste sa už učili aj v škôlke. Ide však o to aká múka to je. Múka je zo pšenice a tá potrebuje pre to, aby bola dobrá veľa slnka, vody, lásky a trpezlivosti. A tak je to aj s ľuďmi. Každý jeden človek potrebuje pri výchove lásku, slnko v duši, prameň šťastia a priateľstva. Vtedy vyzreje v krásnu osobu, ktorá môže ak nájde takú istú dušu, vytvoriť ďalšieho nádherného človeka". Jej ruky zatiaľ múku preosiali do veľkého kovového vanglíka na miesenie. " Ak však pšenica nemala možnosť dobre dorásť alebo ju kvárilo zlé počasie, vidno to na nej, a tak je to aj s ľuďmi. Všetko čo dostaneš na ceste životom sa na tebe prejaví. V dobrom alebo zlom." Potom zobrala vajíčka, soľ, rascu, prepasírované zemiaky, kvások a pomaly začala miesiť tú obrovskú hmotu v kovovom vanglíku. Fascinovane som na ňu pozeral a počúval. " Keď taká krásna čistá duša, ale nie len tá čistá nájde niekoho, vždy môžu spolu vytvoriť niečo nádherné. Ak nájdu miesto presýtené láskou, spoločnú reč a chuť budovať môžu splodiť nový život a viesť ho vo viere krásy a bohu cestou života. Rukou hnietla obrovskú hmotu a pozeral som na jej ruku, kde sa jej hompáľalo uvoľnené svalstvo pokryté jemnučkou vráskavou kožou. "Je to ako s týmto miesením, suroviny môžeš mať všetky dobré, ale keď potom zanedbáš celý proces, tak výsledok bude veľkým sklamaním a nebude vôbec chutiť." Zobral som pohár vody, nalial ho do vanglíka, odpil si a spýtal sa : "Takže aj keď tí dobrí ľudia budú šťastní a budú chovať svoje dieťatko v dobrote, nemusí im to vyjsť ?" S ťažkosťou som vydýchol s tým, že hádam pochopila, čo sa jej pýtam. Usmiala sa a pozrela na mňa svojimi jemnými očami, ktoré hladili dušu. "Áno", povedala. "Ak totiž niečo vynecháš alebo v presvedčení zanedbáš s tým, že máš pocit že to vlastne funguje, môže sa niečo zvrtnúť. Keby som teraz prestala hnietiť chlebík a pozri" ukázala ruku, kde sa jej na ňu lepilo cesto, " tak, keď vykysne môžem ho hodiť Ferdovi a Bertine." Ferdo a Bertina boli prasce a mali šťastný život pokiaľ nepošli na zabíjačku, pretože babka sa o ne vzorne starala. "Ale keď ho vymiesim", pokračovala "že sa nebude lepiť, dohliadnem na čas kedy môže ísť do pece, predhrejem a vykúrim si pec, vtedy bude chutiť ako raj". Usmiala sa pridala v intenzite miesenia cesta. Sadol som si na lavicu a pozeral na ňu. " Babi? " Prestala miesiť a pozrela na mňa. "Mamina bola ako vymiesená?" V očiach jej zhasol plamienok šťastia a temnota jej zaplnila zreničky. Ostala ako skamenená. Sklopila hlavu, zobrala handru na ruky, otrela do nej zbytky cesta a prisadla si. " Vieš zlatinko" vzdychla si a jemne ma pohladila po vlasoch a ja som cítil kúsky cesta ako sa mi nechtiac dostávajú do vlasov. "Mama bola plodom našej lásky s dedkom, nech mu je zem ľahká. Bola tým najkrajším a najlepším dieťaťom. Bola splodená a vychovávaná z lásky a najväčšou pokorou. Bola tak dobrá, že verila všetkému a všetkým. Potom, " a oči jej opäť stvrdli " potom stretla jeho. Prestala mi hladkať hlavu, a ruky si dala do lona, kde ich zaťala v jednu guču. " Prišiel jej do života a odvtedy sa všetko zmenilo. Všetko. Nevnímala nás, vnímala len jeho. Bola ním posadnutá. Vedela som, že je to len úlet, ale nikdy ešte tak neľúbila a nemilovala. Prosili sme ju s dedkom, nech ho nechá, lebo sa ničila...." vzdychla a v oku sa jej zaleskla slza. Cítil som smútok na duši a pálčivú bolesť pri srdiečku. " Ale to ti porozprávam keď budeš väčší." ticho si vydýchla. "A potom maminka zistila, že čaká nový život, teba." TEBA, TEBA, TEBA mi stále rezonovalo hlavou už od tej doby pokiaľ som začal vnímať svet, ľudí, pocity a ich emócie. Vstala a prešla k linke, kde nakukla pod utierku, kde začal kysnúť chlebík. "A keď si prišiel na svet, tak maminka vykúpila bolesť čo jej tvoj o t e c" povedala to s odporom, ale ticho, "spôsobil." Keď zistila, že má aj iné dievča a aj deti, ostala smutná, skormútená a bez života. Vedeli sme, že sa narodíš a tešili sme sa na teba, ale ona prestala....." pozerala so sklopenou hlavou na vanglík a pomaly pokračovala..."prestala hľadať zmysel života a žitia. A potom keď mala zabojovať o svoj život, po tom ako si sa narodil, rozhodla sa, že sa radšej stretne z anjelmi." Zobrala koreničky a začala ich dávať na svoje miesto v linke.Pozeral som na ňu, v hlave veľa myšlienok a otázok na ktoré som dostával tie isté odpovede, čo sa mojej mamičky týkalo. "Takže aj keď taký chlebík je dobre vykysnutý a vymiesený.....vždy...vždy, sa môže niečo pokaziť? " Otočila sa ku mne a smutným hlasom povedala " Áno zlatinko, vždy sa môže niečo pokaziť, cesto môže prekysnúť a vytiecť z vanglíka ako život sám, môže sa spáliť v peci ako život nás pálieva vo svojej bolesti, môže sa prudko ochladnúť a zgrcnúť, ako sa nám môžu zgrnúcť naše sny a očakávania. A niekedy ti ho môžu v komore zožrať myši, keď ho poriadne neuschováš, ako nás v živote zožierajú a ničia ľudia, ktorých si k sebe pripustíme".
Keď som ráno sedel na lavici pri stole, pred sebou tanier s krajcom chrumkavého chlebíka s maslom, džemíka a kakavka, premýšlal som, či naozaj niekedy pochopím v živote to, čo mi babka vravela. Spomienky a bolesť na mamku vypršali a ja som sa s ďalším krajcom vybehol hrať na dvor s myšlienkou, že takých chlebov v živote ešte upečiem na státisíce. Aj so všetkými starosťami, ktoré k tomu patria.
