Stretnutie s vílou

Ako som miloval prázdniny, ten pokoj a kľud čo som mal. Áno, musím povedať, že som si ho vychutnával aj kvôli tomu, že som nemusel byť so svojimi spolužiakmi. A preto, že som mal pokoj od ich urážok, ubližovania a vysmievania. Jednoducho som sa netriasol ísť do školy a potom z nej. Nemusel som sa pozerať, či ma niekto neprenasleduje s úmyslom ma obrať o nejaké drobné a dať mi facky. Jednoducho to bol čas, kedy som mohol vychutnať život bez bolesti v mojej duši. Kamarátov som nemal, pretože sa nenašiel nik s kým by som si rozumel. Som tučný, áno viem to a veľa jem, ale je to jediné, čo ma upokojí. Po smrti mamky som našiel v jedle jedinú útechu a aspoň v tom ma nik neobmedzoval. Teda až na veľkosť mojich nohavíc, či tričiek, ktoré som musel vymeniť. Som ten typ, ktorý sa namiesto športu, bitiek, vysedávania v baroch sa radšej zavŕta do kníh a utieka sa rád do sveta fantázie.

Otec po smrti mamky spustol. Už to nebol ten večne usmiaty človek, ale skôr len jeho instantná náhražka. Akoby s ňou umrel aj kus jeho. Bývali sme na dedine blízko hustého borovicového lesa a otec, ako lesník ma odmalička previedol každou jednou cestičkou, čistinou, grúňom. Les som poznal ako svoju dlaň. Keď mi bolo najhoršie, vždy som sa utiekal do pološera v srdci lesa a vždy som tam našiel kľud a harmóniu. Rád som sedával pri studničke, pozorujúc okolitý život. Aj dnes som tam tak sedel, s nožom som orezával kus polena a túžil som dať tomu kusu hmoty nejakú tvár. Vonku bolo príšerne horúco, ale tu pod vetvami stromov bolo príjemne. Sedel som opretý o kmeň stromu a snažil sa vytvoriť hrotom noža náznak oka, ale skôr sa mi nedaril ako darilo. Vo vnútri som cítil pokoj, ale zároveň aj zvláštnu melanchóliu. Uvedomoval som si, že môj život akosi stagnuje. S mamkou mi odišiel radca a človek, ktorý mi vedel poradiť a podporiť ma. Otec bol fajn, ale chýbala mu akási sila, niečo čím by Vám vyjadril vďaku alebo Vás pochválil. Nie že by bol vo vnútri zlý, ale mal som pocit, že je to jeho akási obrana. Potom som pochopil, že pri kontakte otca so starkou to bolo také isté. Ľudia tvrdí a skúšaní životom, ktorých prioritou bola, je a bude práca. V čase, či nečase. V dobrom, či zlom. Amen.

Oprel som si hlavu o kmeň stromu, položil polienko a zamyslel sa. Ako je to vlastne s mojou vierou. Keď som bol malý páčil sa mi kostol, páčilo sa mi chodenie tam, hodiny katechizmu. V bohu i Ježišovi som videl veľkú útechu a nepreberné množstvo lásky, z ktorej sa dá vždy čerpať. Po smrti mamky sa to však zmenilo. Niečo sa zlomilo a všetko to, čo som dovtedy pokladal za krásne, neodolateľné a povzbudzujúce sa kdesi vytratilo. Potom som si kládol otázku, prečo práve Boh dopustil, aby mamka odišla. Bola to moja mamka, osoba, ktorá vždy pomáhala, keď mohla a skôr sa rozdala pre iných, ako sa venovala sebe. Mamka....zvieranie v hrudníku a pri srdci prepuklo v žiaľ. Nebol som nahnevaný na boha, nebol som nahnevaný na nikoho. To, že mi robili zle som bral tiež tak, že sa neviem brániť a neviem udrieť, či robiť zle taktiež. Horúca slza mi stiekla po líci.

V tom sa udialo niečo zvláštne. Slza stekajúc po líci náhle zmizla. V sekunde ste cítili, ako Vám kreslí po tvári svoju cestu a náhle bola preč. Vzduch v lese ochladol a mal som pocit, že vzduch sa začal jemne vlniť. Bolo to zvláštne, pretože ste sa pozerali na studničku, ako tečie a v ďalšom okamihu ste videli, ako voda prestáva pomaly tiecť. Niežeby netiekla, jednoducho obraz sa zastavil. A celý priestor sa začal vlniť. V jednom momente ste mali pocit, že ste v akejsi pavučine, ktorá sa vlní a hýbe. Z diaľky bolo počuť spomalený a tlmený zvuk vtákov, ktorý taktiež v jednej chvíli ustal.
A v tom priamo na mieste, kde zo skaly vyvierala voda sa začala akoby z hmly zhmotňovať postava. Bolo to akoby chuchvalce hmly v tanci sa skladali do obrysu postavy. Hmla sa pomaly krútila a v jednej sekunde akoby vo vnútri tohto tanca priamo v strede vybuchlo svetlo. Nebolo to obyčajné svetlo. Bolo iné, plné farieb, šťastia, pokoja. bolo opojné a fascinujúce. V ďalšej sekunde prežiarilo celú hmlu a vytvorilo okolo tej hmoty akýsi jemný opar. Najprv som sa bál, ale keď som videl to upokojujúce svetlo, strach akoby zmizol. A potom som začul v hlave ten hlas.

" Ahoj Martin". Zostal som ako omráčený. Hmota sa jemne v kývavom pohybe pohybovala niekoľko centimetrov nad zemou. Mala kontúry ľudskej postavy, ale nebola zreteľná. "Martin" ? Bolo zvláštne že ten hlas počujem iba vo svojej hlave. "ÁÁÁáááno ?" pomyslel som si a znelo to akoby som to vypovedal ústami. "Ako sa máš chlapče?" Hmota sa začínala akoby zaostrovať. " Ja, ja.....no dobre. Čo,...ehm, kto ste ?" stále som sedel opretý o strom neschopný pohybu. Uvedomil som si že akoby aj moje telo prestalo existovať. Ostali len vnemy a moja hlava.
Obrys postavy zrazu v stotine sekundy ostal ostrý a predo mnou stála žena. Je ťažké popísať, ako vyzerala, ale bolo nádherná. Nie nádherná v ľudskom a fyzickom ponímaní...bola to nádhera, ktorá prechádzala celým vaším vnútorným ja. Bola zahalená do svetelného plášťa, či šiat a tvár. Tvár ako anjel. Čistá, jemná, láskavá, vyžarujúca všetko to, čo ľuďom chýba. Božskosť.
Postava sa zrazu ľahko vzniesla a pristála pri špičkách mojich natiahnutých nôh. A v tom momente som zbadal ďalšiu vec. Vlasy akoby menili farbu Ako dúha, žiarili, leskli sa a prebiehala nimi celá farebná škála. A tvár bola....bola ako moja mama. Presýtená láskou. Teplom. To teplo bolo všade naokolo. Teplo duše.
"Som posol, som myšlienka, som príroda i život, som svetlo a tma som pamäť i svedomie ľudstva som to čo každý pomenuje inak. Som hmota ktorá je tu od nepamäti. Som nádej i bolesť som Vaše univerzum. Som vesmír i oceán. Som všetko, čo budeš chcieť. Som tu od nepamäti. Od vekov kedy ľudia ešte neboli na tejto zemi." Hlas, ktorý mi znel v hlave bol krásne mäkký a upokojujúci. "A prečo, prečo ste práve tu ? Ja som nič nespravil, či vari áno ? Mám teraz zomrieť ?" Postava sa jemne začala točiť akoby tancovala. A začul som smiech. Nebol to ten smiech, ktorým sa mi vysmievali, či ten čo počujete keď sa dobre bavíte. bol to smiech zvuku morí, šumenia lesa, zvuk vetra, zvuk presýpajúceho sa piesku....bolo to neopísateľné. "Nie, nezomrieš, na to máš dosť času. Chcem sa s tebou porozprávať, chcem ťa učiť, chcem, aby si predal posolstvo. Chcem, aby si bol poslom a mesiášom, ktorý otvorí oči ľudstvu." Postava akoby si sadla a videl som jej priamo do božskej maminej tváre.

"Ma....mamka ? " opýtal som sa "si to ty maminka? Prišla si ? Och, ako si mi chýbala." Vo vnútri mi vybuchol gejzír šťastia a chcel som od radosti plakať. Chcel som ju objať a stískať a hladiť. Nepohol som sa. " Nie Martin, nie som tvoja mamka. Tvoja mamka je v záhrade pokoja a smeje sa na teba. Je šťastná a hrdá na teba. Vie, že ti dala do vienka lásku, dobro a teraz vie, že úlohu, ktorá ti je prisúdená splníš." Pozeral som a cítil som nádherný pokoj presakujúci mojím telom. "Tak kto ste potom ? Kto ste potom naozaj ? Panna Mária, Magdaléna ? Kto ? Postava sediac akoby pohasla a nabrala fyzické telo. Svetlo, ktoré z nej sálalo sa stiahlo do jedného bodu a oproti sedela moja mamka v ľanovom hábite. "Nazvi ma Martin, vílou...vílou vekov. Jej oči neboli ako mamkine, boli hlboké a bol v nich čas. "A prečo ja ? Ja nie som ten, čo je na také niečo vhodný". Myšlienky šli zo mňa ako z hlbokej studne.. "Si to ty MARTIN. Naučíme sa najprv prvú vec a tou je zahodiť strach. Strach z toho, že sklameš, strach, že nie si tým, čo si. Nie si Boh, aby si posúdil, čo si a na čo máš. Len ten vie, čo v každom drieme. To, čo ti vtĺkajú a vtĺkali do hlavy sa prejavilo na tvojom ponímaní seba. Od malička žijeme pod určitými prikázaniami, čo je a čo nie je správne. Nik však nie je oprávnený niečo nakazovať. Ľudia si vytvorili prikázaniami, zákonmi, morálkou okolo seba múr, ktorý ich obmedzuje, aby vyjadrili a ukázali, čo je v nich. Od útleho veku im všetci vravia, že ak neurobia niečo tak ako majú, budú pokarhaní alebo potrestaní. To je prvá vec, ktorú novonarodený život musí do seba vstrebať. Vec, ktorá ho potom poznačí na celý život. Zákony spoločnosti, komunity, davu a jednotlivca. Všetko to, čo vymyslel niekto iný. Nie však vesmír, stvoriteľ. Teraz Martin zahodíš všetok strach, predsudky a prikázania a od teraz i za cenu ponižovania ťa žiadam, aby si hlásal to, čo ti chcem odovzdať. Ľudia nie sú a ani dlho nebudú schopní prijať pravdu o sebe o tom, čo sa deje a má diať. Ich strach prameniaci z príkazov a modiel im v tom bráni. Bráni im otvoriť svoje oči a rozprestrieť svoju myseľ a vnímanie kozmickému posolstvu. Budeš schopný na seba vziať tú obetu ?" Slová ku mne prichádzali a naozaj som si uvedomil, ako strašne som bol oklieštený strachom a len pár jej slov vo mne zrúcali všetky moje pochybnosti. "Dobre, dobre...poviem ľuďom, poviem im o našom stretnutí." Na tvári mamky-víly sa zjavil úsmev. "Bude ich viac ale prvé o čom povieš Martin je, aby ľudia zbavili svoju myseľ strachu. Strachu v myslení, vnímaní a konaní. Strachu z obáv ktoré môžu vzbudzovať. Vysvetlím ti v čom to celé tkvie, tak ma dobre počúvaj........."