Sledoval som ju opantaný láskou a pokojom. Jej silueta ktorá sálala to všeobjímajúce teplo bola tak mäkká a upokojujúca, že som cítil v jej blízkosti neskutočnú rozkoš duše. "Mami.....ach prepáčte víla, to znamená, že keď niečo čo urobím zle musím odčiniť a keď sa mi to nepodarí tak sa musím vrátiť sem, na zem a odčiniť to?" Pozrela na mňa hlbšie a pocítil som ešte intenzívnejšie príjemné teplo. "Môžeš mi hovoriť Martin ako chceš, som to čo som, som tvojou múzou, matkou, sestrou, vílou, snom. Máš pravdu v tom, že ak niečo spáchame niekomu alebo vykonáme niečo čo ublíži niekomu inému, musíme niesť za ten čin a bolesť ktorú spôsobíme zodpovednosť. Ale nie je to len v tej situácii kedy niekomu niečo spôsobíme. Zodpovedný sme aj za to ako sa rozhodneme, či sme silný prijať výzvu a nie len stagnovať a pohybovať sa len na jednej úrovni žitia. Každá vec, kde musíme spraviť rozhodnutie ktoré sa nám zdá veľmi ťažké, je taktiež skúškou a pokušením na našej ceste duševného osvietenia. Je to ako v škole Martin."
Vzduch sa okolo mňa zavlnil a ja som sa ocitol v mojej škole. Pomaly sa obraz triedy kam som chodieval do školy začal zaostrovať a ja som videl nielen svoju triedu, ale aj spolužiakov cez prestávku ako pobehujú, kričia, posedávajú v triede. A videl som aj seba. Sediaceho v lavici s knihou v ruke. Vedel som že niekde je aj víla, cítil som ju každou bunkou. Zrazu sa obraz šialene rýchlo zavlnil a ja som sa ani nie v tisícine sekundy ocitol za sebou sediacim v lavici. A v tom sa mi pred očami opäť odohrala scéna ktorá patrila ku každodennej v mojom živote. Prišiel do triedy Peter. Petra som sa bál. Všetci sa ho báli. Ja som sa bál jeho očí, bál som sa jeho skazených zubov, jeho športovej postavy a mužného hlasu. Bál som sa ho, pretože nedokázal precítiť bolesť ktorú spôsoboval. "Ááááá, tlsté prasa opäť žere nejakú knihu. Čo ty sviňa, čo nejdeš sa troch prejsť von a rozhýbať tú svoju vyžratú riť?" Triedou sa ozval smiech. Ostal som ako primrazený. Celým telom mi prebehla triaška a ruky som mal v tom momente studené a vlhké. "Len nech sa nepriblíži, len nech sa nepriblíži....prosím.....", v duchu som sa modlil. Hľadel som na seba a prežíval som opäť tú istú situáciu, ale teraz to bolo akési iné. Prechádzala mnou bolesť a potupenie ktoré som prežíval preto, že som sa nemohol vzoprieť Petrovi. Ale taktiež som sa cítil ako pozorovateľ. Konečne som sa videl ako úbohé a ustráchané stvorenie, ktoré keď by tresklo poriadne cez pysky tomu anorektickému potkanovi, tak by ho vynieslo na druhú stranu triedy. A v tom som si to uvedomil. Ja mám na to sa mu vzoprieť. Mám na to. A urobím to. Z myšlienok ma prebralo to keď som videl ako Peter pristúpil k môjmu druhému sediacemu ja, vytrhol knihu ktorú som čítal a vyhodil ju von oknom. Vnútrom opäť prebehli pocity utrpenia, poníženia a bolesti. Chcel som plakať a kričať vzájomne, chcel som sa niekde ukryť aby ma nik s triedy nevidel ako trpím a ako sa neviem brániť. Chcel som mamu a chcel som jej dlaň ktorá by ma pohladila a zotrela by moje horúce slzy. Chcel som utiecť do lesa byť a sám. Postavil som sa Peter mi strelil. "Nedovolil som sa ti postaviť ty sviňa!" Bolelo to, ale nebolo to tak ako bolesť duše a trýzeň čo som prežíval. "Ty zmrdutý vypasený vorvaň, a teraz mazaj dole a prines si tú knihu, lebo ťa skopem ako psa!" Pozeral na mňa a ruku opäť držal v pozícii že mi strelí. Išiel som uličkou okolo neho, keď ma z celej sily kopol do zadku a ja som nabral bokom roh lavice. Telom mi prenikla bolesť a uši zaplnil smiech a nadávky na môj účet. Otriasala mnou zlosť, nenávisť k tej osobe a pocit že ho zabijem......." "Dobre si zapamätaj tie pocity Martin".
Ozvala sa niekde v mojej hlave víla. Vzduch sa zavlnil a obraz triedy sa rozplynul. Ostal som na chvíľu v akomsi šedom vákuu keď sa obraz opäť začal zhmotňovať. A ocitol som sa v nejakej špinavej a zatuchnutej miestnosti, kde sa po dlážke preháňali šváby. Smrad, ten smrad bol otrasný. Otvorili si dvere miestnosti a dnu sa vpotácala žena, ktorá páchla potom a kyslinou. Bola neupravená a celá špinavá. Tvár jej hyzdili veľké hnisavé vyrážky. Vlasy mala ako slamu a vyzerala ako ustráchané zviera. A tie jej šaty. Boli iné. Také som na nikom doposiaľ nevidel. " Sme vo Francúzku roku 1682 a ty si to, čo sa vrúti o chvíľu za to ženou." Vílin hlas mi znel v hlave a ja som sledoval celú scénu akoby som bol priamo vtiahnutý do nejakého filmu. " Kde si ty špinavá defka ??" Odporne hrubý hlas sa niesol chodbou a mňa zamrazilo. Žena sa poobzerala ako vyplašená myš chytená do pasce. " Kde si ? Ty štetka jedna zasraná ? Tak ťa dobijem ty kurva, že si to zapamätáš....Marion, počuješ ?? " Jeho kroky sa približovali a jej strach v očiach sa zväčšoval. Jeho tieň dopadol pred otvorené dvere a keď sa zjavil vo dverách vyplašil som sa aj ja. Vyzeral ako buldog. Bol obrastený tukom a pri chôdzi sa knísal ako tučniak. Tučný lalok pod zarastenou a špinavou bradou, opuchnuté oči, pokazené až hnilé zuby, popukané pery, mastná pleť plná vyrážok. Dlhé riedke mastné a špinavé vlasy v ktorých sa niečo hemžilo mu lemovalo obrovskú tvár. Oblečenie páchlo ako keby nikdy nevidelo vodu a ruky mal celé obsypané lupinatou kožou z nechtami celými žltými a zvrásnenými ako kaňon. " Tu si ty kurva!" Jeho prerývaný a sípavý dych spojený so silným zápachom z úst zaplnil miestnosť. Aj mňa v tom momente naplo na zvracanie. " Ešte raz, ešte raz budeš utekať pred tvojím pánom ty zasraná sliepka tak ťa zabijem! Že si mala v noci o zákazníka navyše? Bez toho aby si mi to povedala ty špina ? Ha? A kto ťa živí a šatí ty prašivá kurvisko ?" Jeho hlas bol odporný ako on sám. Spoza kabáta si vytiahol dlhý bič a začal ním byť ženu schúlenú na zemi. "Nenávidím ťa ty kurva a nesnaž sa ma už nikdy klamať lebo ťa zabijem a povesím za tvoje cecky priamo na strechu. Rozumieš ? " Bil ju ako divú zver. Vzlykala a cez plač vydrala zo seba - "Áno pán môj".
"Vidíš to ?" Ozval sa mi vílin hlas v hlave. Tak to si ty. "JA ? Nie, nie...to nie som ja veď ja som ja. Ja som teraz tu a okrem toho ja som taký nie som a nebudem." Videl som ako tučniak odchádza a zúbožená žena vzlykajúca na podlahe sa snaží vstať, utierajúc si z rán na rukách stekajúcu krv. " Nie, to nie som ja. Určite. Prečo by som to bol ja ?" Obraz sa začal vlniť a temnieť a opäť som sa ocitol pri víle pod stromom."Fyzicky si to nebol ty. Ale tvoj duch obýval tu telesnú schránku. To čo si videl bol jeden život ktorý si už prežil a nezvládol. Bol si zlý a krutý tyran. To čo si robil si robil s rozkošou a bez výčitiek svedomia. Nemal si vtedy srdce. " Prešla mnou hanba a bolesť. "A čo tá žena? Prečo som to mal vidieť ?" Víline oči boli tak nádherne upokojujúce a zo mňa pomaly odchádzal všetok strach a pocit hanby. "Tá žena Martin, to bol Peter v minulom živote." Prebehol mnou akoby výboj a vo vnútri sa rozkolísalo klbko pochybností a hanby. "Peter? Veď to nemohol byť on! Veď on je chlap, muž.....a to tam, tam bola žena!" V hlave som mal chaos a neporiadok. "Áno bol to Peter v tele ženy. To čo si videl, si robil ty jemu. A nebolo to len raz. Nakoniec zomrel po tom ako si ho kruto dobyl a nechal potrhať psami. To čo pociťuješ pri tom keď ťa Peter ponižuje, je také poníženie aké on pri tebe pociťoval ako žena. Vrátili ste sa do tohto života, aby ste si vzájomne vyčistili svoje karmické dlhy a pochopili prečo to tak je. Je na tebe, či sa mu vzoprieš aby si to už k tebe nedovolil. To mohol urobiť aj on ako žena. Ale neurobil. Vždy je na tebe, akú cestu si zvolíš. Cestu trpiteľa a prijímateľa rán, alebo osoby ktorá sa nenechá ponižovať a ubližovať si. Nájdi v sebe silu Martin !"
Ucítil som ako mi víla po prvý krát vzala moju ruku do svojej. Ten pocit istoty bol tak intenzívny, že by som s ňou bol ochotný ísť aj na koniec sveta. "Nezáleží na tom či je to muž, žena, dieťa či starena. Nezáleží či je to beloch, černoch, aziat. Nezáleží na tom či je to kresťan, budhista, islamista, jehovista, hinduista alebo prívrženec nejakého kultu. Nezáleží na tom či je to monarcha, zbohatlík, sedliak či chudobný. Nezáleží na tom či je to zdravý či chorý. Na čom jedine záleží Martin, je ĽUDSKÁ DUŠA! TVOJA DUŠA ! Tvoje vnútorné JA !! Duša je rovnaká a nemenná. S ňou prichádzame na svet a s ňou aj odchádzame. A záleží len na tebe či budeš svojho ducha zveľaďovať a učiť sa, ako ho posúvať na ceste duchovenstva stále vyššie. Či ho budeš rozvíjať a naplňovať láskou, šťastím, milotou a pochopením. Pretože spomienky, zážitky a to čo prežiješ ti nikdy nikto nezoberie i keby si o všetko prišiel."
