Môj tretí školský rok na strednej škole som strávila v Spojených štátoch. Bola som umiestnená do rodiny v malom mestečku v strede Ameriky. O mojej nastávajúcej host family mi najprv prišiel informačný email: mali 5 detí, ktoré už vyrástli a odsťahovali sa, oni mali dom a veľa miesta v ňom, tak čo s ním. A preto sa zapojili do programu, kde každoročne hosťovali jedného študenta z cudziny. Ja som mala byť ich v poradí piata študentka. Písali, že obľubujú mäso, majú motorku a čln a vychovávajú svoju 6-ročnú vnučku. Prijala som ich. V bratislavskej agentúre nám stále dokola opakovali, aby sme prijali prvú rodinu, čo nám pridelia, inak sa nás už ďalšia nemusí ujať. Mali toľko detí a toľko študentov, musia to byť fajn ľudia.
Ešte pred mojím príchodom som dostala veľmi pekný list od hosťovskej mamy s tým, že sa na mňa tešia a že spolu robiť kopu vecí. Hosťovský otec mi začal písať o trochu neskôr, ale zato písal a písal... a keď som neodpovedala, lebo už nebolo na čo, tak mi zase písal, či som v poriadku a nech mu určite odpíšem. Keď som prišla, už to bolo iba objímanie, vyjadrenia, akú majú skvelú študentku, darčeky a všetko od výmyslu sveta. Hosťovský otec bol entuziastický, emocionálny, nadšený, výbušný, hádavý a veľmi, povedzme... dotykovo zameraný. Prišla som niekedy v druhej polovici augusta. To sme ešte podnikali akcie s celou rodinou. V septembri ešte stále. A potom prišiel nápad, že by sme mohli ísť na motorku. Samozrejme, tam sa zmestia iba dvaja a motorku mali iba jednu. Už je tma, ale zajtra je zase pondelok a nebudem mať čas, poďme ešte dnes. Manželka zostala doma s vnučkou, rovnako ako aj veľa krát potom, a my sme išli. Bála som sa. Hrozne. Tej motorky. Strach bol naozaj na mieste, len démona som zle identifikovala. Keď sme zastali pri parku, ktorý mi chcel ukázať, však veď americký park som ešte nevidela, išla som. Niekedy mám pocit, že som tam dodnes. Musím povedať, že vtedy sa toho stalo najviac, čo sa dovtedy v mojom živote v tejto oblasti udialo. Ale stále to bolo na úrovni, kde som mohla a mala zodvihnúť telefón a vyviaznuť iba s ľahkými zraneniami. Neurobila som to. Bol to presne ten zlomový moment, kedy by som zúročila všetky rozhovory s rodičmi, s koordinátorkou, všetky prečítané články a informačné letáky na nástenke v škole. Nič z toho však nebolo k dispozícii.
Nechcem až tak rozoberať, čo sa stalo ďalej, ale vývoj dol dosť rýchly na to, aby som dnes s odstupom času videla, že ten človek to neurobil ani spontánne a ani prvýkrát. Či to predtým iba skúšal alebo aj bol úspešný, komu a koľkým ľudom ublížil, to neviem. Isté však bolo, že mne áno. Nebolo to raz a nebolo to znásilnenie, kde sa pevne rozdeľujú úlohy násilník vs. obeť. V prostredí, kde som bola s postupom času (ale veľmi rýchlo) čoraz viac okliešťovaná, aby sa mi ,,tam vonku niečo nestalo“, som pod tlakom profesionálnej manipulácie prežila veci, ktorým aj sama môžem ťažko veriť. Za tichého súhlasu manželky, ktorá neviem, koľko toho vedela a koľko si povedala, že nevie. Mala toho sama dosť. Jej prvé dieťa splodila ešte ako neplnoletá s nevlastným otcom, liečila sa na ťažké depresie a bola dvakrát hospitalizovaná pre pokus o samovraždu. Jej tri deti boli zverené do opatery exmanželovi. Hosťovský otec bol rozvedený pre istotu dvakrát. Tu mi napadá, ako usilovne asi americká strana preveruje svoje rodiny. A či by to tamojší pracovníci robili rovnako, keby išlo o ich vlastné deti.
Možno si poviete, že 17 už nie je práve vek, kedy by človek nevedel, čo sa deje a nevedel sa brániť. Poviem rovno: JE. Áno, sedemnásť nie je štrnásť. Je to dokonca vek, kedy ste na Slovensku na hrane dospelosti. Aj ja som bola. Chodila som na výlety s kamarátkami, dochádzala do školy na druhú stranu mesta, starala sa o mladšiu sestru, brigádovala a vlastne som robila takmer všetko ako dospelý človek. Ale moje skúsenosti s mužmi a s vonkajším svetom boli takmer nulové. A keď prídete do cudzieho mesta, do cudzej krajiny, na iný kontinent, sama a s jazykovými schopnosťami, ktoré sa iba vznášajú niekde na úrovni mierne pokročilý...verte, že ten vek zrazu dostane celkom iný rozmer. Spravidla dostanete rodinu, ktorá má vlastné pravidlá a tie sú obyčajne úplne iné a prísnejšie než tie, na ktoré ste zvyknutí doma. Špeciálne Amerika je miesto, kde sa na bezpečnosť kladie obrovský dôraz. Opodstatnene. Tých slovenských 17 je vek, s ktorým máte večierku niekde pred polnocou, občas prespíte u kamarátky, ráno chodíte MHD-čkou a rodičom väčšinou stačí, ak im oznámite, kam presne idete a kedy sa vrátite...tých amerických 17 je zrazu večierka o 21:30 a školský autobus, ktorým ste sa vozili naposledy na prvom stupni ZŠ. Ten vás privezie na vyučovanie a tesne po škole vás aj odvezie, presne ako keď ste mali 10. A vlastne sa človek, aspoň na začiatku, aj vyjadruje trochu ako dieťa, pokiaľ práve nevyšiel z bilingválneho gymnázia. Naočkovaní prednáškami agentúry o tom, že sa máte prispôsobiť americkej kultúre a novej rodine a podľa možnosti sa nesťažovať, si zvykáte. A ignorujete. Ignorujete, že váš nový domov je tak špinavý, až je hygienicky neprijateľný. Poviete si, dobre, fajčia v dome, som tu vlastne návšteva, nejako to vydržím. Že hosťovský otec chodí v noci z práce, hlasno nadáva na šéfku, púšťa si hudbu a zakaždým vás zobudí? Že vlastne nikam nemôžete chodiť? To všetko, na čo vlastne máte právo a doma by ste si ho hádam aj uplatnili, tu zamlčíte. Môže to znieť ako banality. Ale to sú presne veci, ktoré vám dávajú pocit, že sa musíte schovať, vydržať. Veci, ktoré z vás na určitú dobu urobia dieťa. Malého človeka v cudzom prostredí, existenčne závislého na ostatných ľuďoch. Niekto vás objíma 20-krát za deň a keby to bol otec vašej spolužiačky, u ktorej ste na návšteve, tak sa tam už neobjavíte. Tu to zvediete na americkú kultúru. Že vám niekto hovorí, aká ste úžasná a krásna? Američania predsa radi preháňajú. Že vám cudzí muž kupuje darčeky? On predsa nie je cudzí muž, je to váš hosťovský otec a poznáte ho už (!) tri týždne. Keby mi darček typu plyšák a srdiečkový prívesok dal ktokoľvek na ulici, utečiem. Mala som aj vtedy. Keby mi ho dal spolužiak, poviem si, že ma balí. Ale toto je predsa ,,hostfather“ a otcovia také veci nerobia. Možno tu je to normálne.
Trvalo mi nejakú dobu, dokým som aj v tomto prostredí ,,dospela“. Po pár mesiacoch som to celé stopla, vlastnými silami a s vlastným strachom, čo bude ďalej. Ale v rodine som zostala, lebo človek potreboval nejaký dobrý dôvod na jej výmenu. A ja som žiadny nemala. Žiadny, ktorý by som bola schopná povedať nahlas. Zrazu si so mnou môj host father ,,prestal rozumieť“. Nastali hádky, problémy, zákazy. Jeho manželka iba stála niekde pomimo a kopírovala jeho reakcie. Nikdy predo mnou ani slovom nespomenul, čo sa stalo. Iba mi raz v rámci nejakého hraného emocionálneho výlevu povedal, že sa cíti zneužitý a že nevie, čo by (si) urobila jeho žena, keby sa to dozvedela.... Urobiť z obete spoluvinníka: to je úžasný spôsob ako si zabezpečiť mlčanie.
Nie som psychológ a inú formu sexuálneho zneužitia som nezažila. Preto nemôžem odborne analyzovať, ale dovolím si tvrdiť jedno: decká na dlhodobých výmenných pobytoch sú špeciálna kategória obetí. Sú to mladí ľudia, ktorí stratia takmer všetok kontakt so svojím pôvodným svetom. V dobe, keď sa hľadajú, a to nie je ľahké ani doma, sú zrazu niekde úplne inde a akoby mali zase na chvíľu o pár rokov menej. Sú napchatí očakávaniami okolia, výstrahami agentúr, upozorneniami koordinátorky, vlastnými predstavami a konfrontáciou s realitou... a ak náhodou nemajú ideálny a otvorený vzťah s rodičmi, čo bol aj môj prípad a do toho príde niekto, komu by sa inak pravdepodobne bránili, neurobia to... lebo... tých dôvodov je kopa.
Keď tak nad tým rozmýšľam, všetko, čo som od svojej slovenskej agentúry kedy počula, boli iba odporúčania, ako vyhovieť americkej strane. Ako vyhovieť rodine. Škole. Ako sa prispôsobiť. Ako zapadnúť. Ako tolerovať. Ako byť šťastný, že vôbec ste v takej skvelej krajine. Ale nikdy mi nikto nepovedal: ,,Ak bude akýkoľvek problém, obráť sa na nás. Pomôžeme ti.“ alebo ,, Nič by nemalo prekračovať hranice. Je to predsa tvoj rok, ide o to, aby si bola šťastná aj ty, nie iba hosťovská rodina“.
Ak ste rodič a vaše dieťa ide preč, rozprávajte sa s ním. Úplne otvorene, ak to pôjde. Povedzte mu, čo sa môže stať. A čo si všímať. Netreba nikoho zbytočne podozrievať, je aj veľa skvelých rodín, ktoré k študentom pristupujú ako k vlastným deťom. Hoci možno aj môj hosťovský otec ku mne pristupoval ako k vlastnému dieťaťu. To sa už asi nedozviem. Je veľa dobrých ľudí a vaše deti budú skutočne v dobrých rukách. Ale treba vedieť, čo sa môže stať a mať sa trochu na pozore. Nemyslite si za každú cenu, že vaše dieťa taký pobyt v pohode samé zvládne. Lebo to možno nezvládne. A tie následky si so sebou ponesie celý život. Alebo to zvládne, ale možno až za pár rokov na vysokej škole. Dnes štúdium ponúka kvantum možností, ako vycestovať, naučiť sa jazyk a postaviť sa na vlastné nohy v zahraničí, nemusí to byť nutne v tínedžerskom veku v cudzej rodine na druhom konci sveta.
Buďte asertívni. Výmenný rok je produkt, ktorý si kupujete, ste zákazník a nikomu nedovoľte, aby vás presviedčal, že na niečo nemáte právo (napr. vymeniť rodinu). V papieroch, ktoré o host family dostanete, by malo byť aj odporúčanie. Síce si ho vie zohnať každý, ale môže vám niečo napovedať. Za moju rodinu sa zaručil človek, ktorý ich poznal rok, nikdy predtým nebol u nich doma a ja sama som ho nikdy nevidela.
A ešte niečo. Americké agentúry (moja sa volala AISE), možno aj so zámerom všetko ututlať, výmenných študentov po podobných zážitkoch väčšinou posielajú domov. Buď, aby ,,sa zotavili v kruhu rodiny“ alebo im ,,nenájdu“ novú rodinu. Peniaze vám nikto nevráti. Akoby to bola vaša vina. Musím priznať, že u mňa aj tento faktor zohrával do istej miery úlohu. Tušila som, že to bola nemalá investícia a ak by som sa po troch mesiacoch mala vrátiť, bola by to veľká strata. Samozrejme, dnes viem, že konečná strata bolo stonásobne väčšia. Ale dnes som už dospelá a vtedy som nebola. Určite záleží na tom, čo sa reálne stalo, ale rozhodnúť o tom môžete len vy. A to by som chcela napísať aj pre tie dievčatá (alebo chlapcov), ktorí zámerne ignorujú nejaký začínajúci problém, lebo sa boja, že ich pošlú naspäť. Samozrejme, že pri niektorých veciach je nemysliteľné, aby ste dlhšie zostávali v zahraničí. Ale nikto vás nemôže poslať domov kvôli nahláseniu obťažovania. Hovorte. Nebuďte ako ja vtedy. Prosím. Ak ten prvý krok neurobíte sami, tak vám nikto nepomôže. V mojom prípade to v okolí prinajmenšom tušilo niekoľko ľudí vrátane mojej koordinátorky. Keď sa ma z ničoho nič raz podozrievavo spýtala, či sa ma hosťovský otec niekedy nevhodne dotkol, uspokojila sa s mojím vyhýbavým, očividne zaklamaným ,,nie“. To jej viem iba ťažko odpustiť.
Poznám veľa spokojných ľudí, ktorí dostali fajn rodiny. Aj pár nespokojných. A zopár obetí. Na program ako taký som úplne nezanevrela, vyčítam mu ale jeho administráciu, zamlčovanie, (ne)riešenie problémov a nezodpovedný výber rodín. Pretože ak sa niekto dostane do rodiny, ktorá je pri trochu pozornejšom pohľadom psychopatická, tak to je iba sprosté zahrávanie sa so životom mladého človeka výmenou za šuchotavé doláre. Viac si môžete prečítať napr. tu: http://rockcenter.nbcnews.com/_news/2012/03/13/10669162-foreign-exchange-students-sexually-abused-in-program-overseen-by-state-department. Ale inak je toho žalostné málo. V dobe, kedy takmer denne čítame o zneužívaní každého druhu po celom svete, toto akoby sa nedialo.
