Tak som sa tu zjavil a nikto nevedel odkiaľ som prišiel, no v podstate som to nevedel ani ja. Ale ani mne ani nikomu inému to zjavne nevadilo. Veď kto by si aj robil starosti v takýto krásny slnečný deň
Ach do kelu, stupil som rovno do toho psieho ..., no kto by to povedal, že ten mizerný psisko mi to nakladie rovno pod nohu... A ešte hodil na mňa také tie psie oči, že som mu ani vynadať nemohol. A predsa, je to len môj pes, aspoň to jediné viem. Chcel by som sa vybrať nejakým smerom, ale kade ísť... Ten psisko, to tiež nebude žiadny stopár, či trhač, sedí mi pri nohe a necháva to úplne na mňa. Je to mrcina. Čo som mu to dal zjesť?! Nepôjde to dole z tej topánky ani za svet. Ako sa tak bavím so psom, prejde okolo akási babka...
„Fuj, nechaj toho psiska a pomôž mi s taškami!“
„Neotravuj babizňa!“
„Ja ti dám takú babizňu ty ožran starý! Už si ani vlastnú sestru nepozná! Ber tie tašky... smrdíš ako keby si sa váľal v hnoji, kde si zasa bol?!“
Takže ten pes nie je môj, ale tá babizňa hej. No toto poznanie mňa zjavne nepotešilo tak, ako to, že som mal psa... Prekvapivo som poslúchol ,vzal tašky a smutným krokom nasledoval babku, údajnú „sestru“... „Vstávajte mladý pánko! Konečná!“ vďaka týmto slovám som zrazu omladol, vyskočil z električky a utekal domov. Až ráno som zistil, že som do toho psieho naozaj šľapol.
