Človek by nebol človekom bez ľudí okolo seba. Každý z nás je obklopený inými ľuďmi a každý z nich má na nás nejaký vplyv. Niekto väčší, niekto menší a bohužiaľ, niekto aj žiadny. Vďaka tomu sa z nás stávajú osoby, osobnosti s rôznymi pohľadmi, názormi, hodnotami a milión vecí by som tu ešte mohol vymenovať.
Zamyslenie sa nad sebou občas prináša prekvapenia. Hlavne, ak človek už dlhšie uvažuje nad tými istými vecami. Zistí, že veci, ktoré kedysi boli jeho svetom, jeho svetom prestávajú byť. Že jeho svetom sa začínajú stávať nové veci. Ten starý dobrý svet je síce pekný a je fajn mať pocit istoty, ale čo ak človek cíti, že do toho starého dobrého sveta prestáva patriť?
Človek je obklopený ľuďmi, ktorí sú presne ako on, má s nimi veľa spoločného. Stále mu však niečo chýba...
Z ničoho nič natrafí na niekoho, kto ho na prvý pohľad vôbec nezaujme. Načo aj, veď v starom svete je všetko super a načo meniť niečo, čo tak perfektne funguje. Natrafí na niekoho, kto podľa neho vôbec nepasuje do jeho sveta. No zisťuje, že s tou druhou stranou má niečo spoločné, ale čo je podstatnejšie, je iná. Iná v niečom, čo predtým nepoznal a ani neveril, že sa dá na niečo také natrafiť. Človek začína chápať, že druhá strana mu začína dávať aj iný pohľad na skutočnosť, než ako ju vnímal dovtedy. Že život sa dá žiť aj ináč. Človek sa teší, že spoznáva svet aj z inej perspektívy, a nič za to nechce.
No ako to už býva zvykom, na každej ceste človek narazí na nejaký výmoľ (hlavne na tej slovenskej). To, čo sa zo začiatku zdalo byť výhodou, zrazu začína naberať opačný efekt. Komunikácia. V prípade dvoch rozdielnych svetov tenký ľad. V starom dobrom svete sa všetci bez problémov pochopili, človek hneď vedel , čo je biele a čo je čierne. Takto hrozí, že niečo, čo chcel vyjadriť, zostane nepochopené, alebo ak aj pochopené, tak ináč ako bol pôvodný zámer. Niečo, čo malo byť pôvodne biele, sa razom premaľuje načierno. Nastáva situácia, že dva svety, ktoré boli tak blízko, sa začínajú od seba vzďaľovať.
